Deň ako gombička

8 minút čítania

Deň ako gombička

8 minút čítania
29.03.2021

Každá mama vie, že plánovať viac akcií na jeden deň zaváňa v lepšom prípade ľahkým stresom, v tom horšom poriadnym problémom. Aj tak sme nepoučiteľné a pokúšame sa o to stále znovu a znovu. Skĺbiť čo najviac povinností do jedného termínu je totiž lákavé. Výsledkom je ale často deň, ktorý by sme najradšej vymazali z pamäti.

U nás bol taký deň ako gombička zrovna dnes. Stretol sa nám totiž druhý deň škôlky a zubár. Oboje je pre našu Mínu veľká vec. Doktorov sa veľmi bojí a v škôlke sa zatiaľ ešte nestihla úplne adaptovať. Nevadí, to zvládneme. Mínka bude v škôlke len do 11, potom si ju so Sofiou vyzdvihneme, doma sa prezlečieme, poriadne vyčistíme zuby, muž nás vyzdvihne a vyrazíme k zubárovi. Na obed sme doma. Ideálne.

Dokonalý plán má ale vážnu trhlinu. Dieťa. Respektíve dve deti. S nimi totiž nič nie je také, ako ste si to naplánovali. A tak náš skvelý timing urobil svoje už v škôlke, ktorú Mína odmietala opustiť predčasne. Po dlhom vysvetľovaní sa konečne nechala prehovoriť a mohli sme sa vydať na cestu domov.

mamablog den ako gombicka skolka

Ale ouha, druhý zádrhel. Do škôlky chodíme totiž okolo areálu, v ktorom sa opravujú helikoptéry. A zrovna polícia zastavuje dopravu, otvárajú sa vráta a čaká sa na príjazd nového stroja. Takže stojíme tiež. Dieťa vrastené do zeme, oči navrch hlavy – to proste musí vidieť! Super. Po desiatich minútach sa konečne dočkáme. Traktor pritiahne obrovskú helikoptéru, tá vojde do areálu, vráta sa zavrú a polícia opäť uvoľní dopravu. Pekný zážitok pre malého človiečika, bohužiaľ v úplne blbý deň a v ešte blbší čas. Rýchlo domov, máme 20 minút na to sa pripraviť k zubárovi. Naviac najmladší člen rodiny sa začína hlásiť o jedlo, musím teda ešte stihnúť nakojiť.

Sme doma, rýchlo sa vyzliecť, umyť ruky, prebaliť bábätko, dať čúrať staršiu, vyčistiť zuby. Hurá, idem kojiť. Mína veselo poskakuje po byte. Zrazu si všimne na kuchynskej linke dve nové zubné kefky, ktoré som jej dnes kúpila. „Hurá, kefky!“ zaraduje sa a v radosti si behom pikosekundy nešťastným švihnutím vrazí ostrý roh obalu do oka. Rev. Odtŕham miminko – rev – a letím k staršej. Rev, rev, rev, odmieta oko otvoriť. Do tohto stavu prichádza muž, ktorý už medzi dverami vyzerá, že by sa najradšej na opätku otočil a rýchlo utiekol. Po piatich minútach presvedčíme Mínu, že musí očko otvoriť a pozrieť sa na nás. Hystéria. Oko bolí a je škrabnuté. Nadávam, zmáha ma zúfalstvo a bezmocnosť. 10 minút k zubárovi, cesta trvá 13. Vykvapkáme očičko, utíšime, bábätku vrazím cumlík a ideme. Od zubára teda rovno na očné.

mamablog den ako gombicka zubar

U zubára sme s desaťminútovým oneskorením. Mínka, už pokojná, spolupracuje. Hurá. Ukáže zuby, nechá si všetko krásne presvietiť a prezrieť zrkadlom. Zúbok, ktorý sme potrebovali skontrolovať pre úraz, doktorka necháva. Aj keď mení farbu, trhať sa nebude, je potrebné, aby zostal v ústach čo najdlhšie. Mína za odmenu dostáva balónik vytvorený z nafúknutej lekárskej rukavice, ja za odmenu zaplatím 300 Kč (pretože covid) a bábätko konečne dostáva v pokoji mlieko. Muž zatiaľ googli najbližšie očné, aj keď Mína tvrdí, že už ju to nebolí.

Očná ordinácia je asi 400 metrov od nás, ordinujú až do večera. Príma. Presúvame sa s oboma deťmi tam. Čakáme chvíľu, aj keď je čakáreň celkom plná, deti s úrazom berú prednostne aj pred objednanými pacientami. Keďže Mína lepšie spolupracuje so mnou, nechávam muža so spiacim bábätkom a idem s Mínou dovnútra. Zmienila som sa už, že naše dieťa neznáša doktorov a šialene sa bojí? S Jasmínkou musíme pred každom prehliadkou u doktora dlho pracovať, pripravovať ju na to a všetko podrobne vysvetľovať. Potom je celkom v pohode a všetko zvládne. Lenže na to v túto chvíľu akosi nebol čas. Takže sa dcéra úplne zasekne hneď vo dverách. Chytí sa zárubne a odmieta ísť dnu. Dve nekonečné minúty, kedy na nás pozerá celá čakáreň aj ordinácia. Sme vnútri. Anamnéza – vypĺňanie papierov, Mína sa zatiaľ upokojuje.

mamablog den ako gombicka lekar

Začínam podliehať nádeji, že to nebude také zlé. Bude. V momente, kedy sa k nej pani doktorka priblíži mi dochádza, že som bola naivná. Zase. Happy end sa nekoná, nasleduje hystéria, slzy, rev, sopeľ, vzbura. Nech robím čo robím, nič nepomáha. Po dobe, ktorá sa zdala nekončená (a verím, že doktorke tiež), mína vyčerpane poľaví a podarí sa oko vyšetriť. Aj keď škrabnutie vyzerá zle, rohovka nie je poškodená. Dostávame antibiotické kvapky a do týždňa by malo byť všetko v poriadku. Žiadne špeciálne opatrenia robiť nemusíme a nie je treba ani prísť na kontrolu (ani sa nečudujem). Rýchlo preč.

Ideme domov. Sú dve hodiny poobede, obed, na ktorý sme mali byť doma, riešime po ceste mekáčom. Toto je totiž kríza. A v kríze sa na bio jedlá nehrá. Sme doma. Muž odchádza späť do práce a ja sa rozhodnem vziať dievčatá von, aby nám deň lepšie ubehol. Mína si berie bicykel, aby z neho zhruba o 200 metrov spadla a rozbila si koleno. Takže sa vraciame. V náručí držím Mínu, bicykel a pred sebou strkám kočiar. V budúcom živote chcem byť chobotnica.

mamablog den ako gombicka bicykel

Doma ošetríme odreninu a ja idem chystať jedlo. V rámci zachovania duševného zdravia usádzam dieťa na gauč a púšťam rozprávky. Snáď do večera prežijeme. Obe. Vlastne všetky tri. Na večeru si dáme obed a namiesto vane (s dnešným šťastím sa v nej akurát utopí) je len sprcha. Do postele idú obe deti už o siedmej. „A plečo už idem spať?“ opýta sa Mína nevinne. Nádych, výdych...

zdielať na facebooku

Páči sa Vám tento článok?

Ak chcete dostávať newsletter s výberom tém podľa vašich záujmov, stačí si ich vo vašom profile po registrácii vyplniť.

Registrácia