Denník z izolácie #5

7 minút čítania

Denník z izolácie #5

7 minút čítania
08.03.2021

Sofia dnes spala neuveriteľne dobre, v noci som k nej vstávala len štyrikrát, a ja sa ráno prebúdzam s pocitom, že proste už bude (musí byť) dobre. Zuby síce ešte stále nevyliezli a Sofi slintá ako bernardín, ale nálada na palube je značne optimistickejšia než predchádzajúce dni. Všetci sa cítime dobre, my dospelí dokonca začíname vnímať náznak vracajúceho sa čuchu. Hurá! Dnešný Butter chicken na obed naberie ten správny rozmer!

Deň 9. alebo Deň nádeje

Doobeda vládne naozaj pohoda. Sofinka dve hodiny prespí v kočiariku na terase a Mínka sa samá hrá s plastelínou. Ja mám konečne trochu času na prácu, ktorú som až doteraz doháňala po nociach, keď dievčatá spali.

 Mínka sa samá hrá s plastelínou.

Po obede ideme na terasu – nádherne svieti slniečko a teplota sa šplhá až k 15 stupňom. Mína sa hrá na svojom maličkom pieskovisku, z ktorého poctivo sype všetok piesok von a my so Sofiou nastavujeme tvár štekliacim slnečným lúčom a pozorujeme poletujúce vtáčiky, ktorým pravidelne sypeme slnečnice.

Poobede keď Sofia spí, vytiahneme s Mínou prstové farby a maľujeme. Alebo skôr len tak plácame farbu – o maľovaní v prípade našej milovníčky abstrakcie zatiaľ nemôže byť veľmi reč. Všetky popatlané papiere, na ktorých je dvojcentimetrová vrstva farby, ma potom Mína núti sušiť a dávať večer na radiátor Ježiškovi, aby jej budúci rok zase doniesol pekné darčeky. Každý večer tak musíme myslieť na to, aby sme všetky papiere, ktoré tam Mína cez deň nastrká (a že do radiátoru vsúva aj dvojcentimetrové odstrižky), vybrali a upratali. Ráno potom má radosť, že si ich Ježiško odniesol a s chuťou sa púšťa do ďalšej tvorby. Začarovaný kruh.

Večer si s mužom sadáme k počítaču a vyberáme si vybavenie do bytu, ktoré nám ešte chýba. Za jeden večer dokážeme zaobstarať všetky svetlá, obklad do kuchyne, záhradnú hojdačku, gril aj posedenie na terasu. Vybrali sme aj kĺzačku (pochopiteľne s ohľadom na dôrazné prianie budúcej majiteľky herného ostrovčeka – ružovú) a rozhodli sa o veľkosti a umiestnení dreveného pieskoviska. Ako by povedala Mína – dobrá práca!

 

Deň 10. alebo Svitanie na koniec izolácie

Je to tu. Dnes nám končí izolácia. Teoreticky. Pretože aj keď ubehlo 10 dní a my sme všetci bez príznakov, je sobota. A tak nás nemôžu naši praktici z izolácie uvoľniť. Ďalej teda sedíme doma a čakáme na pondelok.

Čakáme na vyslobodenie.

Doobedie strávime v budúcej detskej izbe (teraz už značne pretriedenej), kde muž rozložil Mínke duplo vláčiky. Mína na vláčiky veľmi nie je, ale raz za čas urobí tatovi radosť a hrá sa s ním. To s ním je v tomto prípade pravda. Mína totiž dostala už asi päť veľkých krabíc vlakov, mostov, prejazdov, čerpacích staníc a podobne. To je skrátka tak, keď si otecko plní svoje detské sny.

Mína sa hrá s vláčikmi, aby potešila ocka.

A tak muž stavia a stavia, buduje strategicky železnicu plnú výhybiek, kde sa križujú vlaky presne na sekundu a Mína pozerá a občas do vláčiku posadí zvieratko, či Annu, Elsu alebo Olafa. Sofinka sa tiež hrá. Duplo dinosaurus už leží celý oslintaný na koberci a malý dravec práve útočí na hrocha, ktorý po chvíli nasleduje krokodílov osud.

A tak muž stavia a stavia, buduje strategicky železnicu plnú výhybiek, kde sa križujú vlaky presne na sekundu

Poobede sa s Mínkou rozhodneme osláviť koniec izolácie spoločným kúpeľom s hromadou peny, kam si vezmeme krabičku Magnum a celú ju spolu zbúchame. Hodinu a pol, ktorú Sofinka prespí na terase v kočiariku, strávime spievaním (pardon susedia), rozprávaním, mlsaním a hraním sa so zvieratkami. Síce sa okrem peny kúpeme aj v mojom telovom peelingu, ktorý Mína bez môjho vedomia pridala do vane, ale bolo to moc fajn. Mína tieto chvíle, keď sme naozaj spolu len my dve, miluje.

Mína tieto chvíle, keď sme naozaj spolu len my dve, miluje.

A tak sme si plánovali, čo všetko podnikneme, keď toho koronavírusové šialenstvo skončí. Že pôjdeme do cukrárne na koláč, pôjdeme spolu po prvýkrát do kina, kde si kúpime farebný popcorn, pôjdeme do ZOO a do bazénu. Úplne som cítila, ako sa mi po tých desiatich dňoch vlieva do žíl optimizmus. Ten mi vydržal presne do chvíle, keď som sa nahla nad vaňu, aby som vybrala Mínu. V chrbte mi niečo ruplo a ja už som sa nenarovnala. Zvyšok poobedia a večera som preskučala v bolestiach.

Zábava, až kým mi nerupol chrbát.

Keď som si potom večer preťahovala chrbát na všetkých štyroch, pribehla ku mne znenazdania Mína a skočila mi na chrbát. Myslela si, že mama robí koňa a bude rodeo. No, bolo, ale iné. Ja som vrieskala od bolesti, Mína od zľaknutia, do toho sa rozrevala Sofia a muž, ktorý priletel vydesený do obývačky vyhlásil, že by po tejto izolácii potreboval ešte jednu, bez nás, aby si dal do poriadku podráždené nervy.

Pekný deň ukončil poranený chrbát.

Je desať večer, deti spia a my sedíme na gauči a pijeme víno. Muž mi masíruje chrbát a obaja myslíme na to isté. Že sme zvládli ďalšiu výzvu, ktorú nám život pripravil do cesty. Síce len desaťdňovú, ale občas vydala za mesiac. A že sme to ustáli celkom dobre. A že po tých desiatich dňoch tu teraz spolu sedíme a chceme byť spolu.

zdielať na facebooku

Páči sa Vám tento článok?

Ak chcete dostávať newsletter s výberom tém podľa vašich záujmov, stačí si ich vo vašom profile po registrácii vyplniť.

Registrácia