K doktorovi s dvoma deťmi nelez

5 minút čítania
20.01.2021

Poznáte tú frázu: "Jedno dieťa - žiadne dieťa?" Tak tá naberá pri návšteve pediatra úplne nový rozmer. Navyše, ak máte ako ja staršie dieťatko, ktoré sa doktorov neuveriteľne bojí. Nevadí. Dneska to zvládneme. Doktora máme cez pol Prahy, a tak som, v záujme zachovania duševných síl a hlavne čo najväčšie časové úspory, spojila Sofiinu kontrolu v šiestich týždňoch s Míniným očkovaním. Nápad to bol bezpochyby dobrý. Len samotná realizácia už trochu pokrivkávala.

Problémy nastali už pred samotným odchodom. Mína, netušiac nič o nadchádzajúcom očkovaní, trvala na tom, že pôjde oblečená ako princezná. V jej poňatí to znamenalo ružové tepláky, zelené tričko, modré šaty s motýlikmi a samozrejme trblietavú korunu vo vlasoch. Vzhľadom na to, že už sme mali dosť slušné časové manko kvôli raňajkám, ktoré žmolila skoro hodinu, som nad tým,  že vyzerá ako transvestita na karnevale, mávla rukami. Hlavne musíme včas vyraziť.

Sofia môjmu pokoju zrovna nepridáva. Reve, reve a reve. Chce byť na rukách. Vzhľadom k tomu, že som si ešte ani nevyčistila zuby, mám na sebe nočnú košeľu a máme zhruba 10 minút do odchodu, úplne nemôžem slúžiť. Rýchlo sa prezlečiem, jednou rukou si čistím zuby, druhou chystám tašku a pripevňuje závoj do vlasov staršej. Prečo? Pretože je predsa princezná.

Prichádza muž z práce. Hneď medzi dverami sa čuduje, že ešte nie sme pripravené. Okrem pramienku potu, ktorý ma šteklí na chrbte, mi začínajú tiecť aj nervy. Kým sa snažím napasovať jačiace mimino do vajíčka, muž obúva staršiu, ktorá si vo chvílke mojej nepozornosti stihla nafarbiť fixkou nechty a polku prstov nazeleno. Po divokom boji a revu odchádza Jasmína v gumákoch.

Ideme. Konečne. Menšie dieťa prakticky okamžite spokojne zaspáva, staršie nás ďalších 30 minút mučí revom ľudových piesní a riekaniek. K doktorovi dorazíme s vyplazeným jazykom a presne načas. Zbytočne. Má sklz a tak si v čakárni posedíme ďalšiu pol hodinu, ktorú nám Mína spestrí komentovaním všetkého, čo vidí. „Hej mami, tá pani má bruško, ako si mala ty, keď tam bola Sofinka!“ Mierne korpulentná dám ma prebodáva pohľadom. „Mína, preboha, prosím ťa mlč!“ snažím sa splynúť so stoličkou a rýchlo odvádzam pozornosť dieťaťa ku knižke.

Ideme na rad. Spoločne s doktorom a sestrou jasne vyhodnocujeme, že najprv začneme s prehliadkou bábätka. Všetko je v poriadku. Sofia je zdravá, krásne priberá a rastie. Prišiel čas na Jasmínu. Tá spúšťa hysterický krik odkedy ju doktor chce vyšetriť a pokračuje v ňom až do chvíle, než opustíme ordináciu. Z nej vychádzame uťahaní, spotení a ovešaní oblečením a vecami dcér, ktoré sme na odchode rýchlo chytili s tým, že ich doobliekame až na chodbe.

Kým Jasmína ešte posmrkáva a ja mlčky dojčím Sofiu. Muž nás prejde pohľadom a vyhlási, že keby nebolo desať hodí ráno, dal by si panáka, pretože toto nie je možný. Potom, čo sa ho Jasmína spýta, či dostane lízatko, keď bola taká dobrá a skoro vôbec u pána doktora neplakala, mu zacuká v oku. Potom sa zahľadí z okna a mlčí. Cimrman by to označil slovami: „Je zádumčivý“.  Táto zádumčivosť mu vydrží celú cestu, až domov. Mlčky nás vyloží doma a vracia sa späť do práce. Na jedno ráno toho na neho bolo až-až.

zdielať na facebooku

Páči sa Vám tento článok?

Ak chcete dostávať newsletter s výberom tém podľa vašich záujmov, stačí si ich vo vašom profile po registrácii vyplniť.

Registrácia