Ísť s deťmi na ihrisko sa javí ako bezproblémový nápad. Problémov to ale poskytuje viac, ako by sa možno na začiatku mohlo zdať. Kameň úrazu väčšinou nastáva už doma. Kým dojčíte, balíte veci na ihrisko a pri tom ešte pripravujete desiatu. Staršia sa zrazu postaví na hlavu, vraj nikam nejde, pretože ju práve teraz chytila ​​neodolateľná chuť maľovať.

Po menšej diskusii ustupuje, ale len pod podmienkou, že s vami na ihrisko pôjde aj plyšový Bing a Flop a môže si vziať šatôčky. Ide sa poslušne obúvať. Kým obliekate bábo, staršia usúdi, že chce so sebou ešte kočík aj bicykel. Bing a Flop budú sedieť v kočíku. Alebo sa povezú na bicykli, to sa ešte nevie. Každopádne trvá na oboch.

Medzitým, čo sa snažíte vysvetliť, že oboje nezvládnete zobrať, nakojené bábätko, ktoré je pri dojčení nervák a zle sa prisáva, hodí takú šabľu, že si zašpiní nielen celý predok ale aj chrbát. Super. Presne to ste potrebovala. Takže rýchlo umývate a prezliekate. Bohužiaľ, asi nie dostatočne rýchlo, pretože staršia vašu chvíľku nepozornosti využila na to, aby sa vyzula a vyzliekla. Išla si k stolčeku maľovať.

Začínate prepadať zúfalstvu. Nádych, výdych. Ideme znovu. Takže tentoraz musíte ešte rýchlejšie pripraviť bábätko, ktoré začína byť už značne nevrlé, znovu obliecť a obuť staršiu a spotená až po chrbát vyraziť.

Keďže ste už nemali silu na ďalšie scény a vyjednávanie, ťaháte nielen svoj kočík, ale aj kočiarik a bicykel staršej. Pred vchodom si uvedomíte, že ste k bicyklu nezobrala helmu. Takže späť domov. Kým hľadáte helmu, staršia si z vešiaku vezme dáždnik a snaží sa prezuť do čižiem. Oboje jej vezmete a za ďalšieho revu konečne zamierite na ihrisko. Po pár metroch si uvedomíte, že vám je zima. Zbalili ste totiž síce všetko, ale na svoju bundu ste zabudli. No nič, zahreje vás pohyb a láska k deťom.

Počas ceste na ihrisko si pripadáte ako krotiteľ dravej zveri. Bábätko v kočíku jačí, staršia sa pred vami motá na odrážadle. Potom, čo z neho na 30 metroch dvakrát spadne, vám ho vrazí do ruky, že už nechce, pretože sa bojí a bolia ju nožičky. Teraz chce voziť kočík so ségrou.

A tak musíte dať madlo dole, v jednej ruke ťaháte bicykel a detský kočík a druhou zachraňujete úbohý kočiar s vaším bábätkom pred zaručenou šípkou do priekopy pri ceste. Nie ste ešte ani v polovici cesty a už dvakrát zastavíte na pitie, raz na cikanie a štyrikrát kvôli vypadnutému cumlíku.

Na ihrisko dorazíte s pocitom, že ste práve odbehla maratón a netúžite po ničom inom, než si sadnúť na lavičku a mať chvíľu pokoj. Chýbajú lavičky. Takto to na ihrisku nefunguje. Aspoň na tom našom nie. A tak zaparkujete koč so spiacim bábätkom a naháňate sa so staršou po ihrisku. Hore, dole, na preliezačky, z preliezačky, pohúpať na hojdačku, z hojdačky. Keď ste v najlepšom, ozve sa z kočíka rev.

A tak si k tomu pobehovaniu za staršou pridáte aj šprinty späť ku kočíku, pohojdať, dudlíček, pohladkať, a zase späť na rozhľadňu, z ktorej sa vám staršia práve chystá skočiť po hlave dole. Po niekoľkých takýchto kolách už máte chuť všetko vzdať a túžite len ísť domov.

Detské ihrisko totiž pripomína všetko, len nie tú pohodu, ktorú som si vždy predstavovala. A keď sa staršia rozhodne pohrať sa na piesku, nevyzerá ako to rozkošné dievčatko s vedierkom. Špinavá od hlavy až po päty, a s pieskom vo vlasoch aj pod oblečením, si práve vo vami nestráženej chvíli (zase ten cumlíček) vyzula topánky a behá v mokrom a studenom piesku bosá. Šatôčky, ktoré si navliekla na softshellky pretože je princezná, pripomínajú handru na podlahu. Ale čo, to SA predsa vyperie.

A tak ubieha hodina za hodinou, až ste v poslednom kole, je konečne čas ísť domov. Dieťa je šťastné, vybehané a odmení vás za vašu námahu tým najlepším darčekom - večer zaspí tak rýchlo, že ani nedočítate jednu kapitolu v Malej čarodejnici. A vy, hoci cítite každý sval na tele a prídete si ako spráskaný pes, viete jedno - zajtra si to všetko dáte znova. A rada.