Pacientka Janka o rakovine prsníka: „Rakovina ma učí prijať stratu toho, čo som na sebe milovala."

8 minút čítania

Pacientka Janka o rakovine prsníka: „Rakovina ma učí prijať stratu toho, čo som na sebe milovala."

8 minút čítania
31.08.2021 12:00
Prečítané: 295x

Fotopamätníček založený pre prípad, že by sa niečo náramne posralo. Tieto slová vás uvítajú na Instagrame mladej Jany Šiškovej. 39-ročnej mamičke pred rokom diagnostikovali rakovinu prsníka a po čase začala na svojom profile dokumentovať necenzurovanú cestu onkologického pacienta na Slovensku. Aj týmto spôsobom prispieva Janka k osvete a upozorňuje na tak potrebné preventívne prehliadky. V rozhovore sme sa rozprávali o samovyšetrení prsníkov, liečbe i pandémii.

Ako ste sa dozvedeli, že máte rakovinu prsníka?

Počas lockdownu som si na narodeniny kúpila mikinu. Pri jej skúšaní som si náhodou našla hrčku na prsníku. Objednala som sa k doktorovi, ktorý mi po vyšetrení ultrazvukom povedal, že mám karcinóm prsníka. Od toho momentu už nič nebolo ako predtým.

Viacerí odborníci hovoria, že ľudia zanedbávajú preventívne prehliadky, pretože nepredpokladajú, že by sa „to“ mohlo stať práve im. Bol to aj váš prípad?

Sčasti bol. Myslím, že na preventívne prehliadky som chodievala, ale niekoľko mesiacov pred diagnostikovaním rakoviny som podstúpila operáciu platničky a spätne som si uvedomila, že v tom roku som u gynekológa nebola.

Venovala som všetku svoju pozornosť problémom s chrbtom a zabudla na ostatné časti svojho tela. Verím však, že v mojom prípade mohlo k skoršiemu zisteniu diagnózy pomôcť aj obyčajné samovyšetrenie prsníkov, ktoré som si nerobila vôbec. Myslela som si, že sa ma to netýka, lebo som mladá.

Počas liečby ste prišli o vlasy, neskôr ste sa rozhodli, že parochňu nosiť nebudete. Ako by ste opísali toto obdobie? Mnohé organizácie upozorňujú, že ide o viac ako len o vlasy.

Parochňu som si kúpila, lebo som mala paniku z toho, že mi vypadajú vlasy. Vlasy som si dala oholiť ešte predtým, než mi začali masívne vypadávať, lebo tomu by som nemala silu čeliť. Moji blízki na mňa reagovali pozitívne. Dokonca aj cudzí ľudia, čo mi veľmi pomáhalo. Určite boli niektorí aj v rozpakoch, ale celkovo si myslím, že to akceptovali. Pre mňa bolo dôležité, aby som to akceptovala ja.

 Byť holohlavá pre mňa znamená veci si priznať a nepopierať ich.

Moja dcéra, vtedy 4-ročná, sa ma po ostrihaní opýtala, prečo nenosím parochňu. Povedala som jej, že sa v nej necítim dobre a že to nie som ja. Pri tomto rozhovore, keď som vyslovila nahlas, ako sa cítim, som si asi uvedomila, že ju nosiť nechcem.

Byť holohlavá pre mňa znamená veci si priznať a nepopierať ich. A nie, nejde len o vlasy. Je to kombinácia uvedomenia si vlastnej smrteľnosti, strachu z neznámeho, straty kontroly nad životom, dlhej a bolestivej liečby. Liečby, počas ktorej príde žena o väčšinu toho, čo z nej dovtedy navonok ženu robilo. Počuť vetu „sú to len vlasy, dorastú“ je čosi ako dostať na konci toho všetkého veľkú facku.

„Síce som prišla o časť prsníka, vlasy, aj mihalnice, ale vyzerá to, že som našla seba.“ Napísali ste pod fotku na Instagrame. Dala vám rakovina do života aj niečo pozitívne?

Uvedomenie si samej seba, schopnosť rozlíšiť, čo je dôležité a čo môžem zmeniť, vôľu postaviť sa sama za seba. Rakovina ma učí prijať stratu toho, čo som na sebe milovala a milovať to, čo mi po nej ostáva. Je to však proces a veľkú časť tvoria negatívne pocity.   

Ľudia majú tendenciu prihliadať na rakovinu skrz zaužívané filmové scenáre. Vy však na Instagrame ukazujete, že na rakovine nič romantické nie je. Očakávali ste aj vy niečo iné? Prekvapilo vás, že reálny scenár je na míle vzdialený od toho hollywoodskeho?

Najviac ma prekvapilo, že som počas liečby neschudla, ale pribrala. To bolo asi jediné, čo som neočakávala. (úsmev)

V tomto som bola pragmatická, zisťovala som si informácie od lekárov a vedcov. Mne osobne fakty pomáhali viac, než príbehy iných. Samozrejme, jedna vec je niečo si prečítať, vypočuť a druhá prežívať počas liečby stavy totálneho fyzického a psychického vyčerpania na vlastnej koži.

Liečili ste sa počas pandémie. Ako táto situácia skomplikovala život onkologickým pacientom?

Absolútne. Liečba ma dostala na dno mojich síl a celé to prežívať v izolácii, väčšinu času bez blízkych, ten stav ešte umocňovalo. Nemohla som čerpať energiu od ľudí a vecí, ktoré mám rada, nehovoriac o tom, že som sa necítila bezpečne a bála som sa, že sa nakazím alebo, že nakazím iného onkopacienta.

Myslieť pozitívne a smiať sa je dôležité presne tak isto, ako plakať alebo hnevať sa.

Na svoj Instagram ste napísali: „Na liečbe rakoviny nie je nič dôstojné, väčšinou je plná bolesti a zúfalstva a na konci, kdesi ďaleko (hneď vedľa nedopitých fliaš cviklovej šťavy), je svetielko nádeje. Jasné, že viera dáva silu a pozitívne myslenie pomáha, ale aj cítiť sa mizerne, nahnevane alebo smutne je úplne v poriadku.“ Stalo sa vám, že vás okolie nechcelo nechať plakať? Niektorí totiž na spomínanom pozitívnom myslení naozaj lipnú…

Skôr som sa stretla s popieraním alebo zľahčovaním, či už mojej diagnózy, alebo mojich pocitov. Myslím, že to ľudia robia, lebo sa cítia nepríjemne, nevedia ako reagovať alebo si uvedomujú vlastnú bezmocnosť. Myslieť pozitívne a smiať sa je dôležité presne tak isto, ako plakať alebo hnevať sa.

Čo by ste chceli vedieť alebo počuť pred začiatkom liečby?

Na liečbu rakoviny pôsobí veľmi veľa faktorov, ktoré sa menia v čase. Liečba je určená pre danú pacientku – jej typ ochorenia, štádium a podobne, preto si nemyslím, že je niečo, čo by ma mohlo dopredu pripraviť na to, čo ma čaká.

Chceli by ste niečo odkázať našim čitateľkám?

Aby si pravidelne robili samovyšetrenie prsníkov a chodili na preventívne prehliadky, lebo je to jediný spôsob, ako zachytiť ochorenie v počiatočnom štádiu. Čím vyššie štádium ochorenia, tým je úspešnosť liečby nižšia. Dámy, majme sa rady.

zdielať na facebooku

Páči sa Vám tento článok?

Ak chcete dostávať newsletter s výberom tém podľa vašich záujmov, stačí si ich vo vašom profile po registrácii vyplniť.

Registrácia