Keď môjmu priateľovi hovorím o veciach, ktoré musím urobiť, dodá, že nemusím. Že musím iba zomrieť. Vždy ma s tým vytočí do vývrtky, no má pravdu. Na moju a aj vašu obhajobu, myslím, že ma do tohto „musíš-kultu“ dostali sociálne siete. Posledné týždne sa z toho snažím vymaniť a toto som sa pri tom naučila:
Nemusíš cvičiť tak, ako ostatní
O pár mesiacov sa nám začína plavková sezóna a z nejakého dôvodu nikto nepochopil, že sa nevolá „plavková“ pretože musíte vyzerať ako miss-bikiny, ale pretože je také neznesiteľné teplo, že nezvládnete mať na sebe nič iné.
Stories plné nabehaných kilometrov nám naznačujú, že by sme už mali začať aj my. Vravíš si, že ťa to neovplyvňuje, no tajne googliš, koľko stoja topánky na behanie. Neznášaš to? Proste to robia všetci a mala by si aj ty. Veď je to zdravé.
Bolo by hlúpe, ak by som tvrdila niečo iné. Šport je jednoznačne prospešný, no nie je to celé o tých „endorfínoch po“? Ako môžeš byť šťastná a zrelaxovaná z niečoho, čo neznášaš? To, že je z každého Usain Bolt ešte neznamená, že je to aj tvoja cesta. Možno ťa baví latino, posilňovanie s činkami, joga alebo basketbal. Výber by mal byť vždy len na tebe. Ver mi, nemusíš cvičiť rovnakým spôsobom ako ostatní. Ani v rovnakom čase.
Nemusíš vyzerať tak, ako ostatní
Je niekto, kto na internete nespozoroval tému self-love, resp. sebalásky? Stále však máme obrovské medzery. Uvedomila som si to, keď som naposledy cvičila.
Po akejkoľvek fyzickej aktivite som totiž strapatá, spotená aj červená a instragramové fitnesky vyzerajú úplne inak. Potrebu sebalásky som pochopila, až keď som sa pristihla, že rozmýšľam, prečo po cvičení nevyzerám ako ony. Chápeme sa? Vadilo mi, že vyzerám ako ja.
Momentálne je trendy prirodzenosť, čo mnohé ženy, ktoré by chceli mať modré tiene na oči, núti maľovať sa tak, ako keby neboli namaľované. Nemala by byť prirodzenosť o tom, že vyzerám tak, ako sa cítim prirodzene dobre?
S bláznivými linkami, peroxidovými vlasmi alebo botoxom. Ak si rada nenamaľovaná, prajem ti to a fandím ti! No rovnako doprajem aj babám ktoré sú samy sebou až keď sa akokoľvek upravia. Našu prirodzenosť totiž neurčuje príroda, ale my samé.
Nemusíš pracovať tak, ako ostatní
V piatok som pracovala trošku dlhšie, mail som si otvorila aj cez víkend. V pondelok ráno som teda oprávnene cítila, že môžem začať o pár hodín neskôr. Šéf súhlasil, vlastne mu bolo čudné, že sa pýtam. A tak som si sadla ku knihe a po tretej strane som volala kamoške: „Ja si proste v pondelok ráno nemôžem čítať, keď viem, že všetci pracujú.“
Nemôžem si užiť pondelok, keď viem, že všetci majú v stories napísané, že prvý deň pracovného týždňa zvládnu len s kávou. Nemôžem dopustiť, aby si niekto myslel, že sa flákam a nejdem na 150 %. Proste sa to nepatrí.
Aj to je však, milá spolubojovníčka, hlúposť. Všetko počká. Aj neožehlená bieližeň, aj ten „veľmi urgentný e-mail“.
Verím, že to raz pochopíme nielen my dve, ale aj celé sociálne siete. A kým sa tak nestane, pred každým krokom, pre ktorý sa cítiš zle sa opýtaj samej seba: „musím?“.
Už asi vieš, že odpoveď je: „NEMUSÍM".