Fyzioterapeutka Veronika Kurej Vargová: „Už ani nevnímam, že som jediná žena medzi futbalistami."

7 minút čítania

Fyzioterapeutka Veronika Kurej Vargová: „Už ani nevnímam, že som jediná žena medzi futbalistami."

7 minút čítania
28.09.2022 12:00
Prečítané menej ako 100x

Fyzioterapeutka Veronika Kurej Vargová bola prvou ženou v realizačnom tíme futbalového klubu v najvyššej futbalovej súťaži na Slovensku. Hovorí, že je to jej splnený sen a chce sa stále zlepšovať. V rozhovore nám prezradila aj to, aké má vzťahy s futbalistami.

Pracujete ako fyzioterapeutka vo futbalovom klube FC ViOn Zlaté Moravce. Ako ste sa k tejto práci dostali?

Začínala som v šiestej lige, kde si ma všimli a ponúkli mi spoluprácu v rámci halových turnajov v Nitre. Počas jedného turnaja ma oslovil pán Hanák zo Slovenského futbalového zväzu. Zavolal ma k reprezentačnému výberu hráčov pod amatérskymi zmluvami. Boli sme na sústredení práve vo ViOn-e. Fitness tréner Milan Ivanka, ma zavolal, či by som sa pozrela na dvoch hráčov, ktorí boli zranení. Rozprávali sme sa a navrhol mi, či by som tu nechcela robiť. Veľmi rada som súhlasila, aj preto, lebo mám futbal rada. Pracujem tu šiesty rok a som tu šťastná.

Čím to je?

Sú tu veľmi dobrí ľudia, naozaj je to rodinný klub. Neviem podľa čoho sa vyberajú hráči, ale vždy sú takí skromní a rozumieme si. Ešte sa nestalo, že by sme sa medzi sebou v kabíne hádali.

Aká bola reakcia futbalistov, keď vás predstavili ako novú fyzioterapeutku?

Mala som z toho stres (smiech). Prvýkrát ma predstavil tréner, keď mali hráči fitness s Milanom Ivankom. Predstavil ma, že prišla nová posila do realizačného tímu, fyzioterapeutka. A všetci na mňa pozerali (smiech). Musela som si zvyknúť, ale hneď som zapadla. Nikto si zo mňa nerobil posmešky a už ani nevnímam, že som tu jediná žena. Prechod k profesionálnemu klubu bol bez problémov a hráči ma prijali. Vždy som z ich strany cítila dôveru a rešpekt, za čo som im vďačná.

Tykali ste si s nimi alebo vykali? 

Tykala som si s nimi, aj si stále tykám. Ale keď prídu noví hráči, ktorí sú mladí, asi majú rešpekt a vykajú mi. Potom im ale poviem, aby mi tykali.

Ako je to so ženami v iných kluboch Fortuna ligy?

Som prvá žena vo Fortuna lige, no minulý rok pribudli ďalšie tri, tiež fyzioterapeutky. Jedna je v Ružomberku, s ňou som aj v kontakte. Radíme si a sme kamarátky. 

Aký rozdiel vnímate vo vašej práci v klube na začiatku vášho nástupu a v súčasnosti?

Fortuna liga sa s nižšími súťažami nedá porovnať, všetko je na vyššej úrovni. Bolo to pre mňa nové, ale povedala som si, že som vždy o niečom takom snívala. Záleží iba odo mňa, či sa v lige, vďaka tvrdej práci udržím. Predzápasové prípravy, pomoc hráčom, či samotný adrenalín počas zápasov by som za nič nemenila. Každý rok sa chceme posúvať vyššie a napredovať.

Ako vyzerá váš pracovný deň?

Regenerácia hráčov, rehabilitácia, prístrojové ošetrenie alebo tejpovanie. Vykonávam ošetrenia so zranenými hráčmi, ale aj zdraví musia regenerovať, tak s nimi robím nejaké terapie. 

V čom je rozdiel medzi prácou v ambulancií a v klube?

V ambulancii je každý deň iný pacient s inými zdravotnými problémami. V klube je to tak, že keď hráč podpíše zmluvu na jeden alebo dva roky, tak pracujem stále s tým istým kolektívom. Tu ich viac poznám, sme kamaráti a teda sme si bližší. Plus je to popri futbale, ktorý ma baví.

Zvyknú sa vám futbalisti zdôveriť s osobnými ťažkosťami?

Keď je počas masáže alebo určitej procedúry pokoj, tak sa mi zdôveria aj so svojimi osobnými záležitosťami. Radi si vypočujú ženský názor na veci, ktoré sa im v živote dejú alebo sa mi posťažujú. Tým, že sa poznáme mi povedia veľa.

Viete sa od toho, čo vám povedia odosobniť alebo je to pre vás nepríjemné, keďže s nimi pracujete?

Nie je mi to nepríjemné, lebo ich beriem ako kamarátov. Zároveň máme profesionálny vzťah ako fyzioterapeutka a hráč. Nastavili sme si hranicu, ktorú nikto neprekračuje.

Aj vy sa im zdôverujete?

Áno, aj ja (smiech). Všetci máme taký kamarátsky vzťah.

Trávite s nimi čas aj mimo pracovnú dobu?

Všetci futbalisti chodia často na kávu, aby si oddýchli od pracovných povinností. Na ňu s nimi z času na čas idem a radi sa porozprávame aj o iných, ako futbalových témach.

Ako dokážete túto prácu skĺbiť s rodinným životom?

Stíham to vďaka rodine, ktorá mi veľmi pomáha. Mám syna Marcusa, pri ktorom sa s manželom striedame, lebo aj on hrá futbal. Tak keď ja mám zápas, on je so synom a keď má on zápas, som s ním ja. Tiež nám pomáhajú starí rodičia. V tomto mojom sne mi najviac pomáha rodina, lebo keby nebolo ich, tak by sa to nedalo stíhať.

Chodí sa váš syn pozerať na zápasy?

Teraz má dva a pol roka, takže zatiaľ nie. Ale chcem, aby bol futbalista. Párkrát sa už stretol s hráčmi z A-tímu a myslím, že sa mu zapáčili.

Zdroj fotografií: Jozef Bedej

zdielať na facebooku

Páči sa Vám tento článok?

Ak chcete dostávať newsletter s výberom tém podľa vašich záujmov, stačí si ich vo vašom profile po registrácii vyplniť.

Registrácia