Kristína Tormová - Pri dcérach jej pukalo srdce, pri synovi zvolila inú cestu

Matilda a Ella, dcéry, dvojičky obľúbenej influencerky, spisovateľky, blogerky Kristíny Tormovej sú už síce školáčky, ale ich prvé dni v škôlke si Kristína pamätá veľmi dobre.

„Celé dopoludnie som preplakala a bola som si kúpiť bicykel. Akože odmenu sama sebe za tri roky materskej. Dievčatá plakávali každý deň a mne sa chcelo tiež, pretože v škôlke bolo veľa detí a tak nám ich plačúce ťahali do triedy a nás posielali rýchlo preč. Odchádzať s tým, že počujte svoje dieťa, ako na vás s plačom kričí je teda naozaj príšerný pocit. Isto vám napadne, že som to teda mala robiť inak, ale naozaj mi to nebolo umožnené. Alebo že: veď sme to tak všetci prežili. Áno, to je pravda, ale ja by som bola rada, aby naše deti zažívali iné veci, ako sme zažívali my. S väčším rešpektom a láskavosťou,“ hovorí Kristína.

A adaptačný proces? „Absolútne žiaden, v štátnej škôlke sa také nerobí. Alebo aspoň nerobilo. Samozrejme veľa som im o škôlke rozprávala, chodili sme okolo nej na prechádzky, pozorovali deti, ale do škôlky sa skôr nedalo ísť pozrieť, všetko dievky tušili len na teoretickej báze. Asi mám z toho aj malú traumičku, rozhodne však mali šťastie, že tam boli „hodené do vody“ dve a že mali naozaj veľmi láskavé učiteľky. Inak dodnes im je niekedy trochu ľúto, keď sa lúčime pred školou. A niekedy je zase ľúto mne... napríklad, keď máme ťažšie ráno. Je normálne, že sa niekedy nelúčime rady. Verím, že som tieto uplakané rána našim dievkam nejako vykompenzovala tonami lásky.“

Veľa som im o škôlke rozprávala, chodili sme okolo nej na prechádzky, pozorovali deti, ale do škôlky sa skôr nedalo ísť pozrieť.

Zdroj: @kristina.tormova

Už čoskoro čaká škôlka aj Kristinínho syna Alanka. „Alanko pôjde do škôlky a ja som múdrejšia a skúsenejšia a viem presne, čo chcem a čo nechcem pre svojho malého človeka a tiež mám manžela, s ktorým zdieľame rovnaký názor, že odniesť dieťa do nového prostredia a ujsť, nie je dobrý nápad. Napriek tomu, že by som to prežila, ako sa vraví. Aj to bol dôvod, prečo sme mu hľadali škôlku, kde budeme chodiť zo začiatku s ním, aby vedel, že je to bezpečné prostredie a adaptácia bude prebiehať podľa jeho potrieb. Urobila som si na to čas a teším sa, že budem chvíľu škôlkarka. Moja neter Olivka chodí do obyčajnej štátnej škôlky vo Viedni a takýto adaptačný čas je tam úplnou prirodzenosťou. V škôlke sme sa boli pozrieť, Alan sa pre ňu sám rozhodol... lebo tam majú fľašky so „striekatkami“ (len aby ste vedeli dôvod - smiech). Chcel tam hneď ostať a teraz aj občas povie, že tam síce nechce ísť, ale ja viem, že to zvládneme. Riešim to celé teda oveľa viac a je mi trošku ľúto, že pri dievkach som nevedela, že sa to dá aj inak. Teším sa, že Alan bude tráviť svoj veľkáčsky samostatný čas medzi ľuďmi, pre ktorých nebude „henten Tormovej syn, čo si preňho o 16:00 príde“, ale „náš Alan“. Celkom mu to závidím.“ 

Urobila som si na to čas a teším sa, že budem chvíľu škôlkarka.

Barbora Krajčírová - Škôlka a odlúčenia by sa nemali spájať

Dcéra moderátorky Barbory Krajčírovej Amia, je už dávno školáčka. Jej syn Kristián mal nedávno dva roky a tiež už pôjde do škôlky.

„Prvé dni v škôlke boli zaujímavé. Amia ich doslova preplakala, ale zvládli sme to. Amia nastúpila do súkromnej škôlky ako dvojročná na pár hodín, kde bolo menej detí a pani učiteľka sa dokázala týmto menším deťom venovať na individuálnejšej báze. Nástupom do štátnej škôlky sme ale prešli na tradičný kolektív nad dvadsať detí. Musím však povedať, že sme mali šťastie aj na štátnu škôlku v bratislavskom Ružinove. Nedám na ňu dopustiť, poviem vám, fungovala metodicky oveľa lepšie ako súkromné škôlky, s ktorými som mala tú česť v tej dobe ja. Takže nástupy do škôlky sme mali dvakrát, ako dvojročná v súkromnej a ako trojročná v štátnej škôlke. Oba nástupy boli zo začiatku emočne náročnejšie,“ spomína Barbora.

Nástupy do škôlky sme mali dvakrát, ako dvojročná v súkromnej a ako trojročná v štátnej škôlke.

„Odlúčenie je vždy ťažké. Myslím si, že škôlka a odlúčenie by sa však nemali spájať, snažila som sa jej vždy vysvetliť, že sa ide hrať s kamarátmi, že má skvelé pani učiteľky a veľa nových hračiek. Vyhýbala som sa slovným spojeniam ako: „maminka musí ísť do práce“, „maminka na chvíľku odíde“ a podobne.“

Zdroj: @barbora.krajcirova

V otázke adaptácie dala Barbora na radu učiteliek, nechať dieťa v škôlke celý deň aj s obedňajším spánkom. „Bolo to pre dieťa určite náročné, ale je pravda, že to trvalo dva - tri dni a všetko krásne zapadlo. Neskôr nebol žiaden plač. V tom čase som naplno verila učiteľkám a nechala si poradiť, takže nad inou alternatívou som veľmi neuvažovala. Mám pocit, že dnes je to už na voľnejšej báze a rodič sa rozhoduje na základe svojich úvah. Ja som bola za radu učiteliek vďačná, ale, či to bude platiť aj pre malého, s ktorým ma to čaká o chvíľu, neviem. Veľmi túžim, aby skúsil tráviť čas v kolektíve. Som názoru, že pokiaľ nemá súrodenca podobného veku, tak mu kolektív jednoznačne chýba. Chceme skúsiť súkromnú škôlku a ak to náhodou bude pre neho náročné, vrátime sa naspať do domáceho prostredia. Kristiánko sa narodil počas covidového obdobia a má trochu problém so socializáciou medzi deťmi. Preto verím, že sa mu v škôlke zapáči a posunie sa v rámci rovesníckych vzťahov o krok vpred.“

V tom čase som naplno verila učiteľkám a nechala si poradiť, takže nad inou alternatívou som veľmi neuvažovala.

Lenka Raimanová Šóošová - Väčší stres majú rodičia

Ako si na prvé škôlkarské dni svojich synov Riška a Ronalda spomína Lenka Raimanová Šóošová?

„Myslím, že si to budem pamätať do konca života. Sú chvíle, na ktoré nezabudnete… Obaja chlapci sa veľmi tešili. Na kamarátov, na novú métu, na to, že sú dosť veľkí posunúť sa vo svojom živote. Môj starší syn Riško sa dokonca každému zvlášť predstavil a podal ruku. Bola som, a aj som, hrdá mama. Pre mňa to bol deň plný emócii. Vystriedali sa mi v hlave všetky - radosť, obava, stres, očakávanie aj zvedavosť. Ako chutí takýto mix, pochopí len mama,“ hovorí Lenka.

Môj starší syn Riško sa dokonca každému zvlášť predstavil a podal ruku. Bola som, a aj som, hrdá mama.

Scenár bol u oboch chlapcov rovnaký. „Zvládli sme to bez plaču. Emócie doľahli u Ronka o niečo neskôr, ale nebola to veľká dráma, ktorá by sa mi vryla do pamäte. Skôr mal pocit, že sa to tak má, lebo to robila väčšina spolužiakov.“ Lenka priznáva, že chlapcov na škôlku nepripravovala. „Ako hovorili pani učiteľky, chlapci sú „rodení škôlkari”. Milujú kolektív a cítia sa v ňom dobre. A keď sa majú dobre, dočasne zabudnú aj na rodičov. Preto z toho máme občas väčší stres my rodičia.“ 

Zdroj: @lenkasoosova

V tomto prípade dokonca nebol potrebný ani adaptačný proces. „My by sme sa lepšie zaobišli bez neho. Ideálne by bolo ak by toto obdobie nebolo „nastavené” pre všetky deti rovnako. Každý sme iný a potrebujeme čosi iné. Niektoré dieťa môže byt hneď od prvého dňa v škôlke cely deň, inému stačí doobedie. Jednému vyhovuje mamina v škôlke, pre iného je to celkom zbytočné a dodatočne aj zaťažujúce. Takže jedna smernica nikdy nemôže fungovať univerzálne,“ uzatvára moderátorka.

Ideálne by bolo ak by toto obdobie nebolo „nastavené” pre všetky deti rovnako.