Siedma kapitola: „A to tu bude aj spať?“

7 minút čítania

Siedma kapitola: „A to tu bude aj spať?“

7 minút čítania
19.12.2022 18:43
Prečítané menej ako 100x

Pondelok 18:43

Pár dní pred Vianocami som prišla domov, aby som mame pomohla upratať a upiecť. Dávid mal prísť domov zajtra a s otcom chceli v našej záhrade odpíliť stromček, ktorý potom spolu ozdobíme.

Bola som rada, že som s mamou sama, lebo som sa jej chystala povedať o Šimonovi. Otec bude ľahší oriešok, on sa mi do vzťahov nikdy príliš nemiešal.

Chcela som jej to povedať hlavne preto, aby ku nám mohol cez sviatky prísť. Inak by sme spolu neboli dva týždne. A na Silvestra mám ísť ja ku nim, aby som sa spoznala s jeho rodinou. Veľmi sa na to teším, ale pri pomyslení na to cítim stres.

Pokrútila som hlavou, aby som sa vrátila do prítomnosti a vložila som plech s medovníkmi do trúby. Potom som sa pustila do vykrajovania ďalších.

Mama pripravovala cesto na linecké koláčiky.

Premýšľala som ako začať. Stále som sa na ňu hnevala, za to, že sa mi snažila dohodiť bratovho kolegu. Na jednej strane preto, lebo sa mi miešala do vzťahov a na druhej, lebo ho vôbec nepoznala.

Podľa Dávidových slov mu povedala: „Zoznám ju s nejakým dobrým kolegom, ktorý má stabilnú prácu a dobrý plat. Hlavne, aby bol nezadaný a chcel sa usadiť.“

Moje nervy!

Podľa nej sa mám asi vydať z rozumu a pre peniaze, nie z lásky!

Ale Viky má pravdu, musím sa s ňou o tom porozprávať. So Šimonom to myslíme vážne a chcem, aby o ňom rodičia vedeli. Chcem, aby náš vzťah brali vážne a nemali problém s tým, keď príde domov so mnou.

„Mami,“ takmer nečujne som ju oslovila, ale na moje prekvapenie to počula.

„Áno?“ ozvala sa.

Niekedy mám pocit, že počuje len to, čo chce. Stará pritom vôbec nie je.

„Pamätáš si, ako si mi pred pár týždňami chcela dohodiť Dávidovho kolegu?“ načrtla som neisto. Nie preto, že by som si nebola istá, či si to nepamätá, ale bolo mi to nepríjemné.

Chvíľu bola ticho.

„No pamätám si to... Dávidko ti povedal, že som ho o to poprosila? Vravela som mu, nech ti to nehovorí...“ povzdychla si a ani neodtrhla zrak od cesta.

Prosila ho? Čo som zúfalý prípad?

Potriasla som hlavou, nech sa nerozptyľujem. Nebudem ju chytať za slovíčka, bolo by to iba horšie.

„Áno, povedal mi to. Ale o to teraz nejde. Nemusíš mu vravieť, aby mi niekoho dohodil, lebo...“ nadýchla som sa, „ja priateľa mám.“

Tentokrát som pohľad od ešte neupečených vykrojených medovníkov neodtrhla ja, ale ten jej som cítila na chrbte.

„Naozaj?“ spýtala sa prekvapene.

Prekvapene, že som jej to nepovedala alebo že vôbec mám chalana?

„Áno,“ odvetila som prosto a úpenlivo dúfala, že to nechá tak. Márne som sa nádejala.

„Ako dlho ste spolu?“ chcela vedieť a vrátila sa pohľadom k cestu, v ktorom mala ponorené ruky.

Teraz som sa odmlčala ja, lebo som tušila, že po mojej odpovedi príde otázka: tak dlho a nepovedala si mi o tom?

„Pár mesiacov,“ odvetila som napokon.

Vykrajovala som vianočný stromček z cesta, keď vyriekla: „Už toľko? Prečo si mi o tom nepovedala? Otec o ňom vie?“

V duchu som sa zasmiala. Nevravela som?

„Otec o ňom nevie. Vieš o tom prvá,“ dúfala som, že dodatkom o jej prvenstve ju poteším.

Zdalo sa mi, že sa jej vykrivil kútik úst.

„Ako sa volá?“ začal sa výsluch.

„Šimon,“ odpovedala som jednoducho.

„Odkiaľ je a čo robí?“ vyzvedala.

„Pochádza z Kysúc, ale pracuje v Bratislave. Je architekt,“ vysvetlila som a srdce sa mi rozbúchalo rýchlejšie pri pomyslení na Šimona.

„Architekt?“ zopakovala po mne lišiacky mama, „tak to je dobre. Nakoniec si si našla dobrú partiu.“

Prevrátila som oči, ale nechala jej poznámku bez reakcie.

„Koľko má rokov?“ pokračovala v otázkach.

„Má 27 rokov,“ premýšľala som, či niečo dodám. Napríklad, ako mi je s ním príjemne, aký je super alebo aký je múdry. Ale nebola som zvyknutá pred mamou na takéto citové výlevy. A nechcela som, aby mala pocit, že sa snažím, aby ho mala nasilu rada. Sám ju o tom presvedčí, keď príde.

Mama podišla ku mne. „Kedy ho spoznáme?“

Za túto otázku som bola vďačná. Hrala mi do kariet.

„Bola by som rada, keby ku nám mohol prísť cez sviatky na pár dní.“

„Takže by tu spal?“ spýtala sa veľavravne, čo ma iritovalo.

Pomaly som sa nadýchla a vydýchla.

„Áno, mami, spal by tu. Veď je z Kysúc, neoplatilo by sa mu prísť iba na otočku. A keď tu bude dlhšie, aspoň ho lepšie spoznáte, no nie?“ snažila som sa jej hrať na city.

„V poriadku, radi ho s otcom aj s Dávidkom spoznáme,“ pritakala.

Rýchlo som na ňu pozrela. „Dávid ho už pozná.“

Prekvapene sa na mňa pozrela. „Aha, o to lepšie. Opýtam sa ho, čo si o ňom myslí.“

Oprášila si ruky a odišla preč.

Snáď nešla hneď volať Dávidovi, aby sa ho spýtala na Šimona?!

Pokračovanie nabudúce...

zdielať na facebooku

Páči sa Vám tento článok?

Ak chcete dostávať newsletter s výberom tém podľa vašich záujmov, stačí si ich vo vašom profile po registrácii vyplniť.

Registrácia