Tretia kapitola: Konečne šťastná

6 minút čítania

Tretia kapitola: Konečne šťastná

6 minút čítania
06.10.2022 12:00
Prečítané menej ako 100x

Štvrtok 16:07

„Ahoj mami,“ neisto som hlesla do telefónu.

„Ahoj Emka, ako sa máš?“ chcela vedieť, ale nemala som chuť odpovedať jej pravdivo. Vždy keď som sa jej posťažovala na frajera počas predošlých vzťahov, zastala si jeho stranu. Mňa kritizovala. Poúčala ma, aby som sa k nemu správala inak. Že láska ide cez žalúdok. Vraj, či som sa už naučila lepšie variť. O Šimonovi jej nepoviem, kým si tým vzťahom nebudem úplne istá.

„Mám sa dobre, celé dni píšem diplomovku,“ zaklamala som.

Maťa na mňa z boku ironicky pozrela.

Prevrátila som oči.

Počula som, ako sa mama v telefóne zhlboka nadýchla.

„Tak preto si sa mi už mesiac neozvala. Pohltí ti to všetok čas. Keby si z tej školy aspoň niečo mala. Dosť, že budeš mať – dúfam už čoskoro – vlastné deti, nie aby si sa ešte starala o cudzie. Ešte je to aj zle platené. Mala by si si nájsť poriadne zamestnanie.“

Ďalej mi radila, ale na moment som si odtiahla mobil od ucha, lebo sa mi to nechcelo počúvať. Stará pesnička. Keď sa mi zdalo, že stíchla, opäť som si priložila mobil k uchu.

„Si tam, mami?“ otrávene som sa spýtala.

„Áno, som tu. Skôr, či si tam ty, keď si tak ticho,“ ironicky poznamenala.

„Som tu, ale som na prechádzke s Maťou. Môžem ti zavolať neskôr?“ snažila som sa z toho vymotať.

„No dobre, len mi ešte povedz, či si si konečne našla chlapca. Od posledného rozchodu prešli dva roky. Myslím si, že sa príliš zameriavaš na školu a prácu v tej škôlke. Aj s kamarátkami si priveľa. Mala by si spoznávať viac nových zaujímavých ľudí. Ako inak si chceš nájsť dobrého manžela na úrovni?“

„Mami, už som ti veľakrát povedala, že mám vlastné peniaze a nepotrebujem si nájsť bohatého muža, ktorý ma bude živiť. Áno, chcem sa raz vydať, ale vyberiem si ho sama,“ chcela som jej naznačiť, že bude podľa toho akého chcem ja, nie ona.

„Ale s platom učiteľky budeš mať ledva peniaze na mesiac. Nie aby si ešte šetrila na auto alebo dom. O chvíľu by si už mohla mať deti, plienky sú drahé,“ odporučila mi.

Cítila som, ako vo mne rastie hnev. Zhlboka som sa nadýchla a vzápätí som vydýchla.

„Mami, aj svojmu staršiemu synovi rozprávaš, kedy už bude mať s priateľkou dieťa alebo iba mne?“ podpichla som ju.

„Nie, jemu hovorím, že by ju konečne mohol požiadať o roku. Rokov majú obaja dosť. Zarábajú veľmi dobre, neviem, na čo čakajú.“

Pokrútila som hlavou a vedela, že musím hovor ukončiť, lebo by som vybuchla.

„Mami, zavolám ti neskôr, dobre?“ navrhla som, ale vedela som, že to bude až keď vychladnem.

„Dobre, ale zavolaj,“ upozornila ma.

„Zavolám a pozdrav otca,“ odkázala som jej.

Vypla som hovor a rozhorčene si vzdychla.

Nahnevane som sa pozrela na Maťu.

Pokrútila hlavou. „Nič mi nemusíš hovoriť. Som taká šťastná, že moja mamina mi takéto veci nerozpráva. Nechá ma žiť si svoj život, ako chcem ja. Vďaka tomu s ňou mám oveľa lepší vzťah. Porazilo by ma, keby som musela počúvať to, čo ty.“

Dala som si veľký hlt kávy, nech to zapijem.

Vtom mi znova zazvonil mobil. Dúfala som, že to nie je mama, lebo by som už nezdvihla.

Ale našťastie to bol Šimon. Usmiala som sa, no tiež mi kypela žlč, že sa dnes neozval.

„Ahoj,“ sucho som pozdravila.

„Ahoj, miláčik. Prepáč, že som sa neozval. Ráno mi volal šéf, nech prídem rýchlo do roboty, lebo bol problém s jednou stavbou a robotníkmi. Až teraz som odtiaľ prišiel na firmu a pozrel sa na mobil.“

Padol mi kameň zo srdca, že je v poriadku aj že na mňa nezabudol.

„To je v poriadku, len som sa bála, či sa ti niečo nestalo,“ vysvetlila som mu veľký počet správ a hovorov.

Maťa sa na mňa pozrela a ústami naznačila: „Len to, však?“

Znova som prevrátila očami a zasmiala som sa.

„O chvíľu budem končiť, prídem po teba a pôjdeme na večeru?“ ponúkol sa, čím si ma získal. Zbožňujem, keď po mňa príde autom a nemusím sa cez mesto trepať električkou.

„Jasné, to budem rada. Tak o hodinku? Alebo radšej hodinu a pol,“ povedala som, keď som si uvedomila, že nie som oholená.

„To mi vyhovuje. Už sa ťa neviem dočkať,“ šepol a presne som si vedela predstaviť, ako sa tváril.

„Ani ja teba, ľúbim ťa!“ zasnene som sa dívala pred seba.

„Tiež ťa ľúbim! Ahoj,“ pozdravili sme sa a nadšene som sa usmiala na Maťu.

„Konečne si šťastná. Ale kedy dopíšeš tú diplomovku, ozaj neviem,“ pozreli sme sa na seba a vybuchli sme do smiechu.

Pokračovanie nabudúce...

zdielať na facebooku

Páči sa Vám tento článok?

Ak chcete dostávať newsletter s výberom tém podľa vašich záujmov, stačí si ich vo vašom profile po registrácii vyplniť.

Registrácia