Druhá kapitola: Nečakaný telefonát

7 minút čítania

Druhá kapitola: Nečakaný telefonát

7 minút čítania
21.09.2022

Piatok 15:20

Sadla som si za počítač, pretože bol najvyšší čas pohnúť sa v písaní diplomovej práce dopredu. Posledné dva týždne som nenapísala ani čiarku. Mozog mi vôbec nepracoval, lebo jediné, na čo som dokázala myslieť, bol Šimon. Stále som pred sebou videla tie jeho svetlohnedé oči a vlnité vlasy, do ktorých tak rada vchádzam rukou. Tvári sa, že ho to otravuje, ale viem, že to má rád.

Lenže dnes mi od raná neodpísal! Hneď ako som sa zobudila, som mu napísala správu:

Dobré ránko, Láska! 

A k tomu srdiečka. Odvtedy prešlo niekoľko hodín. Samozrejme, že som mu napísala ešte niekoľko správ o tom, či je v poriadku, že sa o neho bojím. Postupne to prešlo do nahnevaných správ s otázkou, či nevie odpísať! Mala som na neho nervy, lebo ani nedvíhal telefón! Dokonca ani ten jeho spolubývajúci nebol dostupný. Netušila som, čo by sa mohlo stať. Včera večer, keď ma odviezol domov, bolo všetko v poriadku. Viac než v poriadku. Rande dopadlo vynikajúco! Ešte aj teraz cítim na perách tie jeho. Prešla som si po nich jazykom, aby som si zaspomínala. Na páse akoby som stále mala jeho ruku.

Ale od rána mi neodpísal!

Povedal síce, že dnes toho bude mať veľa v práci, ale čas na odpísanie, si na blbú správu, vie nájsť predsa každý! Keby aj počas sedenia na záchode! Nech mi nehovorí, že chodí na záchod bez mobilu. Neuverila by som.

Tak som sedela pred otvoreným súborom v počítači, kde blikal kurzor a čakal, čo napíšem. Bolo mi jasné, že čaká zbytočne. Dnes sa znova nedočká ďalších slov. Mala som ho otvorený len pre ten dobrý pocit, akože niečo robím.

Otvorili sa vchodové dvere bytu a dnu vošla moja najlepšia kamarátka a spolubývajúca, Viky.

„Čau, Ema!“ zvolala, len čo ma zbadala a ľahla si ku mne na gauč plný vankúšov. Nohy si vyložila na moje.

„Ako bolo v škole?“ zaujímala som sa.

Ledabolo pohodila rukou.

„Ani nechci vedieť! Samá štatistika a príklady! Ide mi prasknúť hlava. Radšej mi povedz ty, aký si mala deň, nech prídem na iné myšlienky,“ požiadala ma a unavene si vzdychla.

„Šimon mi od rána neodpísal!“ posťažovala som sa a založila si ruky na prsiach.

„Čože?! Myslela som si, že mi povieš, koľko strán diplomovky si napísala – ako si mala v pláne,“ naoko ma pokarhala.

Iba som mávla rukou a prudko zatvorila notebook.

„To ma netrápi. Napíšem to, keď mi bude horieť pod zadkom,“ nadľahčila som debatu, „ale čo ten Šimon? Napísala som mu už asi desať správ a trikrát som mu volala. Viem, že nemá rád, keď mu volám počas práce. Ale ja to nechápem. Keby chcel, tak si čas nájde! Čo ak sa mu niečo stalo?!“ hystericky som zvýšila hlas.

Viky sa ku mne posadila a pousmiala sa. „Určite sa mu nič nestalo, len má veľa práce. Ale je to debil, že ti neodpísal! Ako si to dovoľuje? Neznášam, keď chlapi neodpisujú. Napísať správu trvá pár sekúnd! Si predsa už dva týždne jeho frajerka! Snáď si nemyslí, že ti už nemusí odpisovať.“

„Presne tak, Viky! O to viac by mi mal odpisovať. Dúfam, že niečo neľutuje,“ frustrovane som si vzdychla.

Viky ma jednou rukou objala a pritisla si líce na moje. „To určite nie. Stačí sa na vás pozrieť a vidno, že ste pre seba stvorení. Možno má toho naozaj len veľa v práci.“

Opätovala som jej objatie.

„Dúfam, že máš pravdu. Lebo ak nie, nabudúce sa vykašlem na všetky zoznamky. Konečne som si myslela, že sa tam objavil jeden normálny chalan,“ pochybovačne som rozhodila rukami.

„Ema, určite sa to vysvetlí. A keby sa ukáže, že je to debil, tak mu sama nakopem zadok!“ vyhrážala sa Viky, pričom to názorne ukázala.

Zasmiala som sa.

„Nejdeme do mesta na kávu? Celý deň som tu zatvorená,“ navrhla som, aby som zmenila myšlienky.

„Jasné, poďme!“ nadšene súhlasila.

„Koľko káv si dnes mala?“ spýtala som sa jej, lebo v tomto na ňu musím dávať pozor. Niekedy je schopná vypiť štyri kávy za deň.

Mykla plecom. „Iba dve.“

„Dve?“ zopakovala som, „ja žiadnu! To treba napraviť.“

Kúpili sme si kávu so sebou a vybrali sa na prechádzku do parku.

Viky mi práve rozprávala o svojom rande s frajerom, keď mi zazvonil mobil. Nadšene mi poskočilo srdce, že to bude Šimon. Ale keď som na displeji uvidela Mamina, úsmev mi zamrzol. Naposledy sme spolu volali pred mesiacom, keď mi už po stý raz vyčítala, prečo som sa dala na štúdium elementárnej pedagogiky, a nie na právo, ako môj starší brat. Nemala som chuť zdvihnúť to, dupľom nie, keď som čakala, že mi zavolá Šimon. Ale svedomie sa ozvalo a stlačila som zelenú ikonu prijatia hovoru.

zdielať na facebooku

Páči sa Vám tento článok?

Ak chcete dostávať newsletter s výberom tém podľa vašich záujmov, stačí si ich vo vašom profile po registrácii vyplniť.

Registrácia