Na záhrade alebo drina menom pieskovisko

5 minút čítania

Na záhrade alebo drina menom pieskovisko

5 minút čítania
16.05.2021

Keď sme sa pred dvoma rokmi rozhodovali o kúpe bytu, nalákal ma môj muž na byt so záhradkou. Nikdy sa vraj o ňu nebudem musieť starať, sľuboval. Budem si len s deťmi užívať jej pozitíva, a keď na to príde, obe dievčatá sa na záhradke skvele zabavia. 

Plánovať si žiarivú budúcnosť je jedna vec. Realita potom druhá. A tak mi naša milá záhradka zatiaľ po väčšinu času komplikuje život. A to ešte nie je vôbec hotová a s jej úpravou do našej vysnívanej podoby sme zatiaľ len na začiatku. Ale ako hovorí môj muž, všetko bude a urobíme si to pekné. Popravde už veľmi neverím ani jednému. 

Zatiaľ čo Sofi je záhrada zatiaľ úprimne jedno, Mína všetko dianie okolo nej dosť prežíva. A tak sme celú zimu čelili množstvu otázok, kedy už bude hotové sľúbené pieskovisko, kedy objednáme šmykľavku a kedy si už bude môcť trhať jahôdky. Poviem vám, že tento zhruba štvormesačný teror, ktorým nás naša trojročná dcérka obšťastňovala takmer každý deň, dosť zapôsobil. A tak len čo zliezol sneh a počasie sa trochu umúdrilo, pustil sa muž do práce. 

A tak len čo zliezol sneh a počasie sa trochu umúdrilo, pustil sa muž do práce. 

Myslím, že som sa už zmienila o tom, že môj muž miluje robiť väčšinu vecí sám. Takže keď som prišla s návrhom na zakúpenie už hotového pieskoviska, ku ktorému naviac firma ponúkala aj presne odmerané množstvo piesku, bola mi táto myšlienka zatrhnutá už v zárodku. Pieskovisko predsa postaví sám a piesok vo vreciach je nezmysel, ktorý sa finančne vôbec neoplatí. 

A tak sme sa jedného krásneho dňa pustili do diela. Je nutné podotknúť, že samozrejme s oboma deťmi. A tak sa susedom behom chvíľky, keď sa obe dievčatá začali nudiť, naskytol celkom zaujímavý obrázok. Zatiaľ čo ja som behom natierania drevených dosiek na pieskovisko jednou nohou posúvala a hojdala s kočiarom, aby som upokojila plačúcu Sofiu, muž vedľa mňa sadil živý plot.

A tak sme sa jedného krásneho dňa pustili do diela. Je nutné podotknúť, že samozrejme s oboma deťmi.

Aby to nemal také jednoduché, visela mu na chrbte Mína a svojho otca povzbudzovala hlasným spevom ľudových piesní. Keď už to vyzeralo, že mu v sprievode českej piesne „Skákal pes přes oves“ zlomí minimálne chrbticu, zazvonil telefón. 

Muž vybavil hovor a potom mi medzi rečou oznámil, že nám príde piesok. Čakala som všetko. Nákladiak, na ktorom boli naložené tri kubíky piesku ale nie. Možno som sa vám zabudla zmieniť, že môj muž je, okrem zakotvenej predstavy o tom, že všetko zvládneme svojpomocne, tiež megaloman.

Nákladiak, na ktorom boli naložené tri kubíky piesku ale nie.

Takže namiesto pár vriec piesku, ktoré by sme pohodlne utopili v pieskovisku a nestálo by nás to žiadnu väčšiu námahu, nám objednal plnú korbu. Veď predsa potrebuje popieskovať aj trávnik a kvetináče a ideálne, nech ostane aj na jeseň, predsa nebudeme platiť novú dopravu, že áno. Tri kubíky sa mu skrátka zdali tak akurát. Mne sa to zdalo dosť na to, aby som mala chuť zakrútiť mu krkom. 

A tak máme až do večera vystarané. Vozíme jeden fúrik piesku za druhým, pot z nás tečie, Sofi to všetko sleduje z kočiara ovešaná hračkami a Mína si užíva jazdy vnútri korby, špinavá od hlavy až k päte. Piesok jej večer budem vysypávať snáď aj z uší, ale je neskutočne nadšená z nového zážitku. Piesok pomáha nakladať svojou malou lopatkou a vôbec nerieši, že mi ho niekoľkokrát hodí priamo do očí. Až mi bude zase raz niekto rozprávať, že dieťa v Prahe nikdy nezažije to, čo sme zažili ako deti my, ukážem mu fotky z tejto akcie. 

zdielať na facebooku

Páči sa Vám tento článok?

Ak chcete dostávať newsletter s výberom tém podľa vašich záujmov, stačí si ich vo vašom profile po registrácii vyplniť.

Registrácia