Prvej pomoci ste sa venovali už na základnej škole. Ako ste sa dostali k tejto netradičnej záľube?

Už ako dieťa som chcela pomáhať a neraz som sa hrala na doktorku. V prvom ročníku som bola veľmi akčná a prihlásila som sa na klavír a zdravotnícky krúžok. Tam sme sa učili o histórii červeného kríža alebo o tom, čo robiť napríklad pri krvácaní z nosa. Prišlo mi to veľmi zaujímavé a praktické. Vedela som, že je to asi niečo, čo sa mi v živote zíde. Na konci roka nasledovala súťaž prvej pomoci, kde som videla rovnako zapálených nadšencov. Nevyhrali sme, no práve to bol taký impulz, prečo sa zlepšiť a skúsiť to o rok.

Ako vyzerá bežný deň záchranárky?

Máme 12 hodinové služby - štandardne denná, nočná, 2 dni voľno. Avšak, je nás málo, takže máme dosť nadčasov. Ráno preberiem od kolegov službu, prevezmem mobil a AVL – systém, kam nám chodia dátovou vetou zadania výjazdov, spolu s GPS navigáciou. Následne si prezriem sanitku, skontrolujem prístroje a vybavenie, či všetko funguje, či niečo nechýba. Teraz kontrolujem a aktualizujem aj stav ochranných pomôcok, ako sú respirátory a obleky. Potom už len čakáme na výjazd.

Aktuálne chodíme na každý zásah v respirátore FFP2 s rúškom a štítom. Ak je hlásený covidový pacient, obliekame sa do ochranných oblekov a používame respirátor FFP3 s rúškom alebo filtre na celotvárovú masku. Pacienta buď ošetríme na adrese, alebo ho zastabilizujeme a transportujeme na ďalšie vyšetrenia do nemocnice. Nie všade fungujú urgentné príjmy II. typu, takže odovzdávanie na ambulanciách urgentu trvá od 10 min do 2 hodín. Po výjazde treba upratať a doplniť sanitku, po korona-výjazde treba všetko vydezinfikovať roztokom. A to nie je všetko. Čaká nás aj žiarenie germicídnou lampou a plynovanie ozónom. Na stanici treba na počítači nahodiť záznam z výjazdu do programu, nahrať ho do internej sekcie a naskenovať.

Ak sa stihneme medzi výjazdami najesť, alebo ísť na záchod, ide o veľký úspech. Stane sa to len málokedy. Hneď keď ukončíme jeden výjazd dostávame ďalší. Pomedzi to riešime na stanici aj administratívu, upratovanie alebo sa učíme v rámci interného vzdelávania. Každý z nás má svoj spôsob ako trávi čas na stanovišti. Niektorí si doprajú relax a psychohygienu pri TV, iní napríklad pletú alebo čítajú knihy. Inokedy sa zas len tak rozprávame v obývačke pri káve, to sú naozaj vzácne chvíle.

Čo sa zmenilo teraz, v súvislosti s ochorením Covid-19? V správach vidíme a čítame, že nápor je enormný.

Áno, je enormný. Počet výjazdov ostal rovnaký, ale pribudli covidové výjazdy, takže je toho dvakrát toľko. Je to fyzický aj psychický nápor. Na začiatku veľa otázok a málo odpovedí, strach a neistota čo bude, teraz už akési dlhodobé vyčerpanie. Hlúposť ľudí, absencia postupov, neustále sa meniace pravidlá, ktoré aj tak ľudia ignorujú a porušujú. Najlepšie to opisuje slovo bezmocnosť.

Nie je výnimkou, že študent skončí strednú školu či gymnázium a za celé štúdium sa nenaučí základy prvej pomoci. Nemal by sa systém zmeniť?

Tak táto problematika sa rozoberá roky. Ak by to bol povinný predmet, tak v ktorom ročníku? Učili by ho záchranári, lekári či pedagógovia? To, že je niekto zdravotník v teréne neznamená, že to vie naučiť a vysvetliť. Alebo naopak, niekto môže byť pedagóg, ale chýbajú mu roky praxe a skúsenosti aby neostal len teoretik. Otázky sú stále otvorené. Prvú pomoc zatiaľ „suplujú“ predmety ako biológia, kurz ochrany zdravia alebo ukážky prvej pomoci od rôznych organizácií. Sama sa venujem takejto edukačnej a osvetovej činnosti, no je to nedostatočné. Také krátke a nesystémové.

Poskytnutie prvej pomoci je pritom občianska povinnosť. Čoho sa Slováci najčastejšie pri zachraňovaní iného ľudského života boja?

V prvom rade je to nezáujem. Myslia si, že zavolanie na linku 155 je dostatočné poskytnutie prvej pomoci. V druhom rade nevedomosť o postupoch. Nevedia čo robiť a čo nie. Ak aj má človek nejaké teoretické základy alebo skúsenosti, nastupuje strach z ublíženia alebo blok. Práve na to sú dobré kurzy a tréningy prvej pomoci.

Práve preto som vymyslela úspešný startup RescueRoom. Ide o zážitkovú edukáciu prvej pomoci v simulovanom prostredí na modelových situáciách, kde si človek vyskúša pozíciu záchranára ale aj zraneného.

Vo svojom živote sa dlhé roky venujete osvete. Už viac ako 15 rokov prednášate na kurzoch prvej pomoci. Myslíte si, že sa Slováci v posledných mesiacoch, aj kvôli pandémii Covid-19, zaujímajú o zdravie viac?

Ľudia majú stále pocit, že sa ich to netýka a že sa im nemôže nič stať. Keď sa ich pýtam na znalosti alebo záujem, odpoveď je stále rovnaká: „Mne to netreba". Nemyslím si, že by mali záujem o prvú pomoc alebo o korona-situáciu. Celé je to akýsi extrém - buď preháňajú, alebo im to je celé ľahostajné. Veľa ľudí je na povinných kurzoch z donútenia a tvária sa, že sa ich to netýka. S koronou je to podobne. Väčšina ľudí si to nechce pripustiť a popiera, že by sa práve im mohlo niečo stať.

Odborníci často prízvukujú, že aj nedokonalá prvá pomoc je lepšia ako žiadna. Aké sú však najčastejšie chyby?

Ak nespravíte nič, človek zomrie. Ak spravíte čokoľvek, je šanca že ho zachránite. Spomenula by som asi tri veci. Hneď prvou je, že ak niekoho v bezvedomí necháme ležať na chrbte, hrozí že mu zapadne jazyk a zablokujú sa tak dýchacie cesty alebo sa pacient zadusí zvratkami. Preto je potrebné držať hlavu v záklone a je nutné kontrolovať dýchanie. Raneného môžeme dať aj do bočnej stabilizovanej polohy, teda ak nemá zranenia, ktoré by mu v tom bránili, napríklad úraz chrbtice.  

Rovnako chybná je aj situácia, keď ľudom v bezvedomí podložia pod hlavu vankúš alebo nejaký predmet. Pacient má tak predklonenú hlavu a zablokované dýchacie cesty a zadusí sa skôr, ako príde záchranka. Záklon hlavy je život zachraňujúci úkon, spriechodní dýchacie cesty.  

Druhou chybou je neskorá alebo žiadna resuscitácia. Ak je človek v bezvedomí a nedýcha, treba čo najskôr masírovať srdce stláčaním stredu hrudníka do hĺbky aspoň 5-6 cm, frekvenciou 100 až 120-krát za minútu, dvoma rukami vystretými v lakťoch spodnou časťou dlane.

A na záver veľké vonkajšie krvácanie. Ak krv strieka, treba ju čo najskôr zastaviť priamym tlakom do rany. Záklon hlavy pre spriechodnenie dýchacích ciest, stláčanie hrudníka či zastavenie veľkého krvácania sú 3 veci, ktoré sa dajú zapamätať a vykonať aj bez tréningu.

Náš portál číta mnoho mamičiek. Ako sa líši bežná prvá pomoc pri deťoch a aké sú najčastejšie situácie, kedy treba podať deťom prvú pomoc?

V prvom rade treba zdôrazniť, že dieťa nie je malý dospelý! Takže vždy neplatí rovnaký postup ako pre dospelých. Existuje mnoho výnimiek. Či už kvôli anatómii, alebo fyziológii dieťaťa. U detí sú napríklad časté kŕče z teploty. Vtedy je vhodné nasadiť Paralen alebo Panadol vo forme sirupu či čapíkov do zadočku a tiež zaobstarať studené obklady. Nemenej obvyklé je dusenie detí, keď vdýchnu cudzí predmet. Najúčinnejšie sú údery medzi lopatky. V žiadnom prípade nesmieme dieťatko triasť dole hlavou!

Neznalosť ľudí prináša aj mnoho bludov a poloprávd. Čo je podľa vás najväčší mýtus, ktorému ľudia v súvislosti s prvou pomocou veria?

Je toho naozaj veľa. Ani neviem či to spomínať, lebo ľudia si zapamätajú práve to. Ešte stále pretrváva povera, že treba vytiahnuť jazyk, či už rukami alebo kliešťami. Dokonca som sa stretla s tým, že ho treba prišpendliť zatváracím špendlíkom k pere alebo golieru. Uvádzali to príručky z roku 1955 a mnoho ľudí si to bohužiaľ myslí dodnes.