Denník z izolácie #4

9 minút čítania

Denník z izolácie #4

9 minút čítania
22.02.2021

Pomaličky sa blížime ku koncu izolácie a nájsť niečo, čo nás môže ešte na dlhšiu chvíľu zabaviť je čím ďalej tým ťažšie.

Deň 7. alebo Deň triedenia

Pomaličky sa blížime ku koncu izolácie a nájsť niečo, čo nás môže ešte na dlhšiu chvíľu zabaviť je čím ďalej tým ťažšie. Je nám všetkým už dobre (Sofinke ostala hnačka a bolesť zubov, nám absencia čuchu), a tak začíname mať dlhú chvíľu. Dnešné dopoludnie, keď Sofi na moju radosť zvládla spať dve hodiny, sme preto strávili s Mínkou upratovaním detskej izby, ktorá bola vtedy ako skladisko. Nápad to bol dobrý, ale bohužiaľ nedomyslený.

Naše dieťa je milovník všetkých vecí. A tak, nech som vzala do ruky čokoľvek, že to vyhodíme, pretože to máme v krabici už skoro pol roka a ani raz sme si na to nespomenuli, Mína začala plakať a úpenlivo prosila, že si to chce nechať. Rozbitá hračka, keramické figúrky, nepotrebné káble a nabíjačky, skrátka všetko, čo sa vám za pár rokov doma nahromadí a vy nikdy nemáte čas to pretriediť.

Rozbitá hračka, keramické figúrky, nepotrebné káble a nabíjačky, skrátka všetko, čo sa vám za pár rokov doma nahromadí a vy nikdy nemáte čas to pretriediť.

Keď táto jej reakcia vygradovala aj u starých účteniek, ktoré odmietala vyhodiť so slovami: „Ale to sa, mami, môže hodiť!“ a ostentatívne si ich napchala pod tričko a utiekla s nimi pod stôl, vzdala som to. Počkám, kým zaspí, a prejdem a pretriedim jej hračky. Čo oči nevidia...

Aj tak nám touto činnosťou doobedie pekne utečie. Sofinka sa vyspí do ružova, a tak je s ňou na obed zábava. S chuťou zje na obed brokolicu a potom sa dokonca asi desať minút vydrží hrať sama na deke. Viac nedá, ale aj to, že si bez revu odídem na záchod, považujem za víťazstvo. Pyrrhovo, ale čo narobím.

Počkám, kým zaspí, a prejdem a pretriedim jej hračky. Čo oči nevidia...

Zvyšok dňa prebieha až v podozrivom pokoji. Mína je dobrá, a dokonca sa aj sama hrá, Sofia nekričí a aj poobede krásne spí. S Mínkou maľujeme vodovkami a prstovými farbami, aj keď v jej podaní je to len o tom aby si naniesla čo najviac farby na ruky a predlaktia a pláca ich na papier. Keď sa pokúšam jej výtvarný prejav korigovať tak, aby nám aspoň nejaký výtvor vznikol, nedá sa.

Abstrakcia je abstrakcia a na ťupkanie bodliakov na namaľovaného ježka mi kašle. Po divokej farebnej jazde spoločne vyplníme ešte pár úloh v zošite pre trojročné, zopakujeme počítanie do desať a farby. Tie Míne nikdy nerobili problém, ale posledné mesiace si, bohvie prečo, začala pliesť modrú a zelenú.

S Mínkou maľujeme vodovkami a prstovými farbami, aj keď v jej podaní je to len o tom aby si naniesla čo najviac farby na ruky a predlaktia a pláca ich na papier.

Aj kúpanie prejde bez väčších drám. Dievčatá sa kúpu spolu, Mína neotravuje, že chce vaňu pre seba, Sofia neplače pri masáži a cvičení bedier, proste pohoda. Všetko sa nám, samozrejme, ako bumerang  vráti v noci, keď sa Sofia budí každú hodinu a o tretej ráno sa chce rozprávať a vyzerá, že spať už dnes nebude vôbec. Naviac sa krúti sa bolí ju bruško, evidentne tá brokolica na obed nebola najlepšia voľba. Nosím ju v náručí a asi po hodinke to konečne vzdá a zaspí. O pol šiestej už ale opäť hlási nástup a začiatok nového dňa.

Deň. 8. alebo Deň veľkej únavy

Neviem či ma dohnal Covid alebo nočné potulky bytom s ujačaným miminkom, ale už ráno sa zobudím s pocitom, že dnešný deň skrátka nemôžem prežiť. Je mi zle od žalúdka, klepú sa mi ruky, tiká mi oko a hlava ma bolí tak, akoby som do rána roztáčala koktaily niekde v bare. Je pol šiestej, muž aj staršia dcérka ešte spia a tak sa so Sofinkou presúvame do obývačky, kde sa najedená, prebalená a prezlečená hrá na deke.

Je pol šiestej, muž aj staršia dcérka ešte spia a tak sa so Sofinkou presúvame do obývačky, kde sa najedená, prebalená a prezlečená hrá na deke.

Znie to krásne. V realite to vyzerá tak, že s ňou ležím na zemi a v poslednom ťažení trepem hračkami, Sofia nahlas mrnčí (čítaj kričí ako Pepin), gúľa sa zo strany na stranu, slintá na mňa, okusuje mi predlaktie a trhá mi zvyšky doteraz nevypadaných vlasov.

Keď krátko po ôsmej do obývačky pricupitá do ružova vyspinkaná Mína a za ňou tatinko, viem, že už ďalej nemôžem. A tak druhýkrát vo svojom dvojnásobnom materskom živote beriem miminko a idem spolu s ňou do izby spať. Sofia už je celkom unavená a tak mi veľkoryso dopraje dve hodiny spánku. Je mi lepšie. Takže to bola len únava z nedostatku spánku.

A tak druhýkrát vo svojom dvojnásobnom materskom živote beriem miminko a idem spolu s ňou do izby spať.

Sofia má tiež dobrú náladu, s chuťou si dopraje mlieko. Hnačku už skoro nemá, teraz ju trápi len bolesť prerezávajúcich sa zúbkov. Dnes nevarím, objednávame rezance z ázijskej reštaurácie, ktoré Mína absolútne zbožňuje, takže obed prejde v pokoji. Mína zbúcha celý tanier a prehlási, že je škoda, že maminka také dobré rezance nevie uvariť. Upozorním ju, že maminka zase vie variť iné jedlá, ktoré jej tak chutia. „To nevadí, mami, to sa ešte naučíš,“ uzemní ma.

Poobede skladáme puzzle. Dlho a s nie veľkým úspechom. Míne skladanie puzzle príliš nejde. Nie je schopná pochopiť logiku okraja a rohu. Kúsky s rovnou stranou proste pchá kde ju napadne. Keď ju upozorním, že sa musí sústrediť (neustále pozerá, čo kde lieta a puzzle sleduje len jedným okom), odpovie, že viac to už nejde. „Eduška už krásne skládá puzzle sama,“ neodpustím si porovnanie s mladšou sesternicou. „Hm, to má dobré,“ zamumle Mína. Super, už v troch rokoch to má na háku.

Poobede skladáme puzzle. Dlho a s nie veľkým úspechom.

Zvyšok dňa prebieha v pokoji. Pred večerou si pustíme rozprávku, Sofia sa „rozvíja“ na deke, točí sa z chrbta na bruško, hrá sa a pritom sa, samozrejme, ako je jej zvykom, rozkrikuje. Pred večerou muž luxuje, opäť a zase. To je jeho nová obsesia, ktorú nadobudol v karanténe. Neustále je v strese, že je tu bordel (logicky) a on by veľmi chcel mať upratané.

Takže trpí a pre pokoj na duši (jeho, mne už je to fuk) aspoň dvakrát denne luxuje celý byt. Nedá sa úplne povedať, že by to nejako pomáhalo, lebo staršia dcéra je schopná nadrobiť kusy rožku, plastelíny či papierových vreckoviek všade behom pikosekundy.

 To je jeho nová obsesia, ktorú nadobudol v karanténe. Neustále je v strese, že je tu bordel (logicky) a on by veľmi chcel mať upratané.

Večerné kúpanie a uspávanie prebieha nad pomery. Aj muž je spokojný, lebo dnes sa žiadna rebélia vo vani ani v postieľke nekoná a my sa po prvýkrát za celú izoláciu stretneme v obývačke už o ôsmej večer.

zdielať na facebooku

Páči sa Vám tento článok?

Ak chcete dostávať newsletter s výberom tém podľa vašich záujmov, stačí si ich vo vašom profile po registrácii vyplniť.

Registrácia