Denník z izolácie #2

6 minút čítania

Denník z izolácie #2

6 minút čítania
08.02.2021

Je mi horšie a deťom lepšie. Ideálna kombinácia.

Deň 3. alebo ďalší deň modelovania

Bolí ma každé nadýchnutie, mám teplotu a nádchu. Necítim absolútne nič. Dievčatá majú len ľahko zvýšenú teplotu, ale Sofi kýcha, kašle a stále má hnačku. Mína je prakticky bez príznakov a cíti sa dobre. Tiež podľa toho celý deň hnevá a dobiedza.

Vonku padá sneh. Super, Mína za oknom vrieska, že sa chce ísť bobovať a nedokáže pochopiť, že proste von nemôžeme. Hnevá nás. Celý deň. Staviame ZOO, hráme pexeso, vyfarbujeme, striháme, lepíme, škriabeme obrázky (vďaka bohu za nasyslené zásoby z Aliexpressu) ...

Mína za oknom vrieska, že sa chce ísť bobovať a nedokáže pochopiť, že proste von nemôžeme.

Pri všetkom vydrží len chvíľku. Jediné, čo ju baví, je opäť plastelína. A tak od rána s krátkymi prestávkami modelujeme, vŕtame plastelínové zuby, robíme plomby, striháme plastelínové vlasy a holíme fúzy. Pri tom na rukách hojdám Sofinku, ktorá sa rozhodne držať nespací maratón. Hodiny pomaly ubiehajú a plastelína je stále v kurze. Vytláčam už minimálne sté vlasy a stopäťdesiaty zub.

Večer už nemôžem plastelínu ani vidieť a tak sa rozhodnem, že s Mínkou urobíme na večeru hráškový krém s obľúbenými krutónmi. Tie sa mi ale podarí spáliť prakticky do čierna. Na chvíľu zabudnem miešať a vzhľadom k absencii čuchových receptorov ma neupozorní ani zápach páliaceho sa chleba. Bez čuchu je to zvláštne. Všetko je polovičné. Cítite chuť jedla, viete, ako by malo voňať, ale ono nič.

Na chvíľu zabudnem miešať a vzhľadom k absencii čuchových receptorov ma neupozorní ani zápach páliaceho sa chleba.

Čas pred kúpaním si Mína skracuje pri okne. Máva na okoloidúcich, kričí, skáče a keď ide okolo pes, v eufórii šteká a slintá na sklo. Netuším, čo si o nás myslia okoloidúci a ani tušiť nechcem.

V noci nás čaká ďalšia smena so Sofi, keď polku noci nosíme fňukajúci uzlíček po byte. Hlbokým spánkom zaspáva až o štvrtej ráno. Odpadnem a sníva sa mi o tom, že raňajkujem, ale všetko jedlo je z plastelíny. Hodinu a pol na to sa nado mnou ozve zvonivý hlások staršej dcéry: „Mami, vstávame! Už je lááááááno!“ To bude deň!

V noci nás čaká ďalšia smena so Sofi, keď polku noci nosíme fňukajúci uzlíček po byte.

Deň 4 alebo Deň veľkého nákupu

Dievčatá začínajú byť doma solídne znudené a ja už naozaj z duše neznášam plastelínu. Dokonca som práve teraz kúsok vytiahla Sofi z bodyčka. Aby som Mínu nalákala k tomu, nech prestane so svojou závislosťou na plastelíne, požičala som jej nožnice a farebné papiere. Strihá si malé kúsky papierov, ktoré následne lepí na biely papier, kde je fixkou namaľovaný obrys čohokoľvek, čo mi práve napadne. Mína je nadšená a ja mám chvíľu pokoj. Nie na dlho. O chvíľu pribehne s revom, pretože jej nenapadlo nič lepšie ako si odstrihnúť kus vlasov. Trvá na tom, že ho mám prilepiť. Herkulesom. Smola, dcéra.

Mína je nadšená a ja mám chvíľu pokoj. Nie na dlho. O chvíľu pribehne s revom, pretože jej nenapadlo nič lepšie ako si odstrihnúť kus vlasov. Trvá na tom, že ho mám prilepiť. Herkulesom.

Je osem ráno a ja už sa teraz teším na to, že pôjdu obe večer spať. Sofinka preplakala polovicu noci, ale ani teraz sa nechce nechať uspať. Skúšam postieľku, kočiarik, nosidlo, nič nezaberá. Sofi reve a reve a reve. Rastú jej zuby, má hnačku, zaparil sa jej zadoček a do toho má ešte Covid. Na necelého pol roka má toho naloženého naozaj veľa. Po pol hodine hojdania mi v náručí zaspáva a ja viem, že teraz sa nemôžem ani pohnúť. Začínam cítiť, že potrebujem čúrať...

Poobede nám spestrí deň len príjazd objednaného nákupu, ktorý nám kuriér nechá pred dverami, čo Jasmínku neuveriteľne nadchne.

Deň sa vlečie neskutočne pomaly. Poobede nám spestrí deň len príjazd objednaného nákupu, ktorý nám kuriér nechá pred dverami, čo Jasmínku neuveriteľne nadchne. Najviac sa jej páči, že sme mu nemuseli otvoriť, nemá totiž rada cudzích ľudí, takže v tomto jej izolácia príde „naplosto supel“. Vzhľadom k tomu, že sme s Covidom úplne nepočítali a doma sme toho nemali veľa, nákup sme urobili naozaj veľký. Zostala nám z neho hromada papierových tašiek, takže zvyšok poobedia strávime maľovaním a vyrábaním masiek.

Dovoz nákupu na Mínu zapôsobil natoľko, že vždy, keď si vezme niečo z toho, čo nám dnes kuriér priviezol (jablko, mandarínku, rožok, jogurt, cukrík), hlasno kričí na celý panelák: „Ďakujeme, paneeeee! Ste dobryyyy!“

Dovoz nákupu na Mínu zapôsobil natoľko, že vždy, keď si vezme niečo z toho, čo nám dnes kuriér priviezol (jablko, mandarínku, rožok, jogurt, cukrík), hlasno kričí na celý panelák: „Ďakujeme, paneeeee! Ste dobryyyy!“ Dokonca aj večer v posteli ešte musíme prebrať ako pán obchádza Prahu a vozí ľuďom, ktorí nemôžu von, jedlo, pretože: „Inak by to mali, mami, dosť blbé, keby boli hladní. My síce máme ten bacil kolonavilový, ale nemáme hlad!“

Keď idem spať, ľahnem si do plastelíny. Neznášam ju, neznášam ju, neznášam ju!

zdielať na facebooku

Páči sa Vám tento článok?

Ak chcete dostávať newsletter s výberom tém podľa vašich záujmov, stačí si ich vo vašom profile po registrácii vyplniť.

Registrácia