Všade dobre, v pôrodnici najlepšie

4 minúty čítania
21.10.2020

Zo všetkých strán počujete, že pôrod je síce horor, no pobyt v pôrodnici je hneď na druhom. Cudzie prostredie, nepríjemný personál a minimálne súkromie. To všetko vraj matke po pôrode, ktorou lomcujú rozbúrené hormóny, príliš nepridá. A tak sa každá teší najviac na to, kedy pôjde domov.

 

Ja som mala šťastie. Hoci som si pre svoj druhý pôrod vybrala jednu z najväčších pražských pôrodníc, od prvej až po poslednú chvíľku som si nemohla sťažovať vôbec na nič. Vďaka tomu, že v nemocnici nebolo úplne plno, požiadala som o nadštandard. A boli to najlepšie investované peniaze v živote! Po pôrode na mňa čakala krásna izbička s chladničkou, mikrovlnkou, klimatizáciou a obrovskou televíziou. K tomu ako bonus balkón s výhľadom na Vltavu, na ktorom som si užívala večerné slniečko. Nádhera.

Musím priznať, hoci to znie zvláštne, že takú pohodu, akú som si užila v pôrodnici, som nezažila už tri roky. Pokoj, ticho, odpočinok a režim len podľa mňa a bábätka. Paráda! Trikrát denne sa ozvalo ťuknutie na dvere a na stole mi pristálo jedlo. Tu by som síce mala zopár výhrad, no darovanému koňovi ... veď to poznáte. Navyše si nepamätám, kedy mi naposledy niekto celý deň servíroval jedlo až pod nos.

Vzhľadom na to, že som sa po pôrode cítila skvele a nemala som žiadne ťažkosti ani bolesti, nepotrebovala som ani dohľad personálu. A tak sme si len ráno so Sofinkou odbili veľkú vizitu a zhruba trikrát denne sa za nami zastavila sestrička, aby sa uistila, že naozaj nič nepotrebujem. Nepotrebovala som nič. Alebo áno, potrebovala som pokoj a bola som neskonale vďačná za to, že mi ho tu v plnej miere dopriali.

A tak som dni v pôrodnici trávila v posteli. Vďaka nepretržitému tulenie s bábätkom a častému kontaktu „koža na kožu“ som kojila už druhý deň po pôrode a Sofinka krásne pila. Nevadilo mi ani obmedzenie návštev. Otecko, ktorý mi poctivo každý deň nosil dobroty, za nami prísť mohol a to bolo to najdôležitejšie.

Musím priznať, že keď nás tretí deň pustili domov, bolo mi to trochu ľúto. Samozrejme, že som sa tešila na Jasminku, ale tiež mi bolo jasné, že toto bol vlastne možno jediný čas, ktorý som si užila len a len so svojou druhorodenou. Čas, počas ktorého som mala celý deň len pre ňu, kedy som sa nikam neponáhľala, nemusela riešiť žiadne ďalšie problémy, o nič sa nestarať. Čas, kedy som sa mohla naplno sústrediť len na nás dve.

A tak keď pre nás muž prišiel, tajne som pustila slzu a s hlbokým dojatím som sa lúčila nielen so "svojou" izbou, ale aj so skvelým personálom. S dcérkou vo vajíčku a s obrovskou bonboniérou sme sa tiež ešte šli zazvoniť na pôrodnú sálu, aby sme poďakovali našej pôrodnej asistentke za to, že mi pomohla porodiť našu druhú dcéru bez poranenia. A že vďaka nej budem mať na svoj pôrod len pekné spomienky. To je niečo, čo medzi svojimi kamarátkami často nepočujem a je to obrovská škoda.

A teraz už domov. Nostalgicky smútim. Avšak možno si ešte niekedy podobný wellness doprajem. Nikdy nehovor nikdy.

zdielať na facebooku

Páči sa Vám tento článok?

Ak chcete dostávať newsletter s výberom tém podľa vašich záujmov, stačí si ich vo vašom profile po registrácii vyplniť.

Registrácia