Konečne sme štyria!

6 minút čítania
20.10.2020

Je to tu. Dneska sa to stane. Dneska sa narodí. Nie, že by som to po tých deviatich mesiacoch, čo som ju nosila, nečakala, ale aj tak je to vždy tak trochu ako ruská ruleta. Ktorý deň si vyberie? A rozhodne sa ráno, popoludní alebo v noci? Dá si na čas, alebo sa bude hnať na svet rýchlo? Otázky. Samé otázky, ktoré zožierajú každú nastávajúcu mamu, hlavne ku koncu tehotenstva.

 

Treba ale podotknúť, že aj na pôrod už netrpezlivo čakám skoro tri týždne. Čo iné vás ostáva, keď doktorka na prehliadke povie, že to vyzerá sľubne a že už sa na budúcej poradni pravdepodobne neuvidíte. Videli sme sa. Napriek mojej "veľkej" radosti dokonca ešte trikrát.

Musíme zabezpečiť stráženie staršej dcéry, aby si otecko mohol opäť užiť dôležitú úlohu psychickej podpory a tiež prestrihnúť pupočnú šnúru. Dcéra bola odvedená k babičke a dedovi, ktorí sa ponúkli, že jej urobia program. Bude to náročné, program musí byť dosť bohatý na to, aby si ani nespomenula, že ju prvýkrát za tri roky niekto stráži na dlhší časový úsek než na pár hodín. A že prvýkrát v živote ju bude uspávať niekto iný ako mamička.

Jasmínka odišla a ja som zostala doma sama s mužom a pupkom. A čakala. Popravde, aj čakanie na Godota bolo kratšie ako to nekonečno, ktoré som si užila pred pôrodom ja. K tomu všetkému mojej psychike nepridávali ani každodenné sms správy a telefonáty od rodiny a kamarátov. Že či UŽ.

Po týždni som prepadla zúfalstvu a plakala. Prečo sa jej preboha nechce na svet? A tak som sa ju pokúšala popohnať. Ostré jedlá, škorica, zázvor, sex a veľa pohybu. Keďže sme sa tesne pred pôrodom sťahovali a zariaďovali byt, na odpočinok nebol ani v možnostiach. Keď sa ma potom neskôr na príjme v pôrodnici spýtali, čo som robila, keď prišli kontrakcie, odpovedala som úplnú pravdu. Rezala sadrokartón.

Naše dieťa sa ukázalo ako dosť tvrdohlavý jedinec, ktorý všetky pokusy o to, aby šiel na svet, dokáže dosť okázalo ignorovať. A tak, až keď som sa vzdala a bola zmierená s tým, že vylezie von až na Vianoce, alebo tam zostane navždy, sa naša slečna rozhodla, že je ten správny čas.

Rovnako ako jej ségra, aj ona si totiž chcela počkať na nedeľu. „Nedeľniatká“ vraj majú v živote šťastie. Prvé slabé kontrakcie sa ozvali okolo ôsmej hodiny ráno. Zatiaľ pohodička. V pokoji sme sa najedli (no čo, bolo mi jasné, že sa dlho nenajem a budem hladná) a dobalila som si veci. Celkom som si pochvaľovala, že tentoraz sú kontrakcie úplná pohoda. Z omylu ma vyviedla sprcha, po ktorej sa už rozbehli poriadne bolesti. Opäť, rovnako ako pri prvej dcére, mi bolesť nevystreľovala do brucha, ale do krížov. Sakra, čo je to za hlúpy výmysel, že ťa pri pôrode bolí chrbát?!

Do pôrodnice sme vyrazili okolo dvanástej hodiny a z príjmu sme sa presunuli rovno na pôrodnú izbu. Je to tu. Prvé dve hodinky sme sa rozprávali. Vďaka skvelej pôrodnej asistentke, s ktorou je veľká sranda, zvládame aj vtipkovať. Okolo pól tretej ma už ale smiech celkom prešiel. Bolesti, všetky do toho sprostého chrbta, sa stupňovali a vyzeralo, to tak, že si v ich spoločnosti užijem ešte ďalších pár hodín. A tak nasledovali ďalšie a ďalšie kolá horúcej sprchy, v ktorej mi muž masíroval chrbát, hopsanie na lopte, chodenie po izbe, preťahovanie a predychávanie kontrakcií, ktoré podľa môjho názoru až ani predýchať nešli.

Ponuku epidurálky som ale hrdo odmietla s tým, že aj prvý pôrod som zvládla bez toho. A muža som poprosila, že kým budem aspoň trochu pri zmysloch a nepoleziem po strope, žiadne lieky nechcem.

Po ďalšom vyšetrení a kontrole sme sa s pôrodnou asistentkou dohodli na pichnutí vody. Bolo štvrť na štyri a ja som si hovorila, že mi to aspoň uberie pár ďalších hodín. Ubralo. Presne za dvadsať minút bolo naše dievčatko vonku.

Od prvej chvíle ukričaná a naštvaná na celý svet. A ja neskonale šťastná, že je to za mnou. Otecko si mohol opäť užiť ten pocit, keď prestrihol pupočnú šnúru. A bolo hotovo.

Na bruchu mi ležal malý, uzjapaný, pokrčený, a ešte dosť fialový uzlíček, ktorý sa postupne vyfarboval do krásnej ružovej farby. Naše malé dievčatko, ktoré z nás urobilo dvojnásobných rodičov. Malá levice, ktorá o sebe dáva hlasno vedieť už od prvej sekundy, a ktorá mi naplnila srdce, o ktorom som ani nevedela, že ešte má toľko miesta, neuveriteľnú vlnou lásky. Vitaj na svete, Sofinka. Tešíme sa na jazdu, ktorá nás s tebou čaká!

zdielať na facebooku

Páči sa Vám tento článok?

Ak chcete dostávať newsletter s výberom tém podľa vašich záujmov, stačí si ich vo vašom profile po registrácii vyplniť.

Registrácia